8 pokladov zo škrupinky, ktoré prináša jeseň. Posledný zo zoznamu ste zrejme ešte nejedli

1 hod

S koncom sezóny prichádza obdobie, keď zbierame úrodu z mnohých plodín. Tento čas je aj obdobím zberu orechov a im podobných pochúťok.

Jedlé semená z bukvíc buka lesného — Semená buka lesného Foto: Shutterstock

Dnes sa pozrieme na druhy, ktoré spadajú do skupiny škrupinového ovocia a poskytujú nám na konzumáciu semená, na rozdiel od väčšiny plodín. Spomenieme aj ich alternatívy, ktoré nie sú vždy rovnako efektívne.

Lieska obyčajná, známa, no málo pestovaná rastlina

Lieskovce sú veľmi obľúbené, no prekvapivo málo pestované, pravdepodobne pre ich robustný vzrast – dospelé kry môžu dosiahnuť výšku 3 až 8 metrov. Samotné rastliny sú časom veľmi mohutné, čo však môžeme využiť ako efektívne vetrolamy.

Odborný názov pre tento druh je lieska obyčajná (veľkoplodá) – Corylus avellana. Znáša rôzne typy pôd – od ťažkých ílovitých až po hlinitopiesočnaté – no vyhovuje jej vlhká pôda, ale prílišné premokrenie neznáša dobre. Má rada teplé expozície.

Oriešky sú veľmi chutné, výživné a bohaté na vitamíny A, B, C, E a K, ako aj minerály, ako sú draslík, vápnik, železo, fosfor, zinok, selén a horčík. Tiež obsahujú stráviteľný škrob a oleje.

Lieska ponúka viacero verzií rastlín, ktoré môžeme pestovať. Poznáme základné zelené druhy, potom červenolisté, a napokon okrasné druhy, ako napríklad pokrútená lieska Corylus avellana ‚Contorta‘ alebo ‚Red Majestic‘ s kombináciou červenej farby a pokrúteného efektu. Tieto kultivary sú pestované najmä pre svoj dekoratívny vzhľad, no zároveň poskytujú aj lieskovce, hoci v menšom množstve. Spomedzi iných okrasných druhov drevín vyniká obzvlášť dôkladným a efektným tvarovaním svojich uzlovitých konárikov.

Lieska s jahňadami — Lieska s uzlovitými konármi a jahňadami Foto: Shutterstock

Lieska turecká, impozantný strom s menšími plodmi

Menej známym druhom, akýmsi „tieňom“ našej klasickej krovitej liesky je lieska turecká (Corylus colurna). Ide o skutočne impozantný strom, ktorý dorastá do výšky až 20 – 25 metrov. Táto lieska rastie pomerne pomaly a dospelosť dosahuje približne vo veku 50 rokov, pri výške cca 20 cm. Samozrejme, už pred dosiahnutím tohto veku plodí.

Úrody bývajú často cyklické, po 2-3 rokoch. Oproti klasickej lieske sú plody menšie – okolo 2 cm – a pevne uzavreté v súplodiach, ktoré sa vyznačujú mohutnými premenenými listeňmi. Samotné oriešky majú nedobytnú, až 3 mm hrubú škrupinu. Je naozaj veľmi prácne sa k nim dostať, preto slúžia skôr veveričkám, plchom a vtáctvu.

Lieske tureckej vyhovuje humózna, mierne kyslá pôda, je však prispôsobivá a odolná voči teplým aj studeným extrémom. Je vhodná ako krajinársky prvok a hodnotný druh mestskej zelene.

Plody liesky tureckej Foto: Shutterstock

Orech kráľovský (vlašský), bežný strom s chutnými plodmi

Častejšie pestovaným je orech kráľovský, nazývaný aj vlašský (Juglans regia). Tento druh je u nás všeobecne známy a pomerne bežný. Plody sa často využívajú v kuchyni a obľúbená je aj konzumácia samotných vylúpaných orechov, ktoré sú chutné a zdraviu veľmi prospešné.

Vlašské orechy prospievajú zdraviu pokožky, vlasov a nechtov, pomáhajú predchádzať infarktom a podporujú liečbu cukrovky. Ich nutričná hodnota spočíva v obsahu vitamínov A, B, C, E, minerálov ako jód, mangán, meď, horčík, zinok a vápnik, a tiež omega-3 a omega-6 mastné kyseliny.

Čo sa týka pestovania, orechy vysádzame vždy ako solitér, najlepšie na slnečné alebo aspoň polotienisté miesto. Vyhovuje im hlinitá až piesčitohlinitá pôda. Vyžadujú tiež dostatok pravidelnej vlahy, najmä mladé stromčeky po výsadbe, kým zakorenia. Staršie stromy si už s vlahou poradia vďaka bohatej koreňovej sústave. Veľmi obľúbené sú odrody typu „papieraky“ a „polopapieraky“, ktoré sa vyznačujú veľkými orechmi s tenkou, ľahko lúpateľnou škrupinou.

Bohužiaľ, v posledných rokoch sa najmä v teplejších oblastiach našej krajiny stretávame s nepríjemným škodcom – vrtivkou orechovou – ktorá výrazne poškodzuje úrodu vlašských orechov.

Orech kráľovský (vlašský) Foto: Shutterstock

Orech čierny, menej známy príbuzný s pevnými plodmi

„Tieňovým“ druhom orecha kráľovského je orech čierny (Juglans nigra). Tento menej známy druh bol v minulosti skôr zriedkavo vysádzaný v parkoch alebo pestovaný na drevo. Jeho vzrast je impozantný a dorastá až do 40-metrovej výšky.

Vyznačuje sa tým, že u nás netrpí chorobami a škodcami a jeho plody majú extrémne hrubú a pevnú škrupinu. Je preto ťažké dostať sa k jadrám, ktoré sú menšie ako u vlašského orecha a majú výraznú až prudko príkru arómu. Inak sa využívajú aj iné časti rastliny ako liečivé prostriedky.

Plody orecha čierneho Foto: Shutterstock

Mandľa s aurou exotiky

Z rodiny orechov a jadierok je aj mandľa obyčajná (Amygdalus communis). Plody tohto druhu sú obľúbené ako surovina v cukrovinkách alebo samotné jadrá ako zdravá pochutina.

Aj keď má povesť exotického stromu, dá sa úspešne pestovať v teplejších častiach Slovenska. O to Vzhľadom na klimatické zmeny sa hranica pestovania mandlí posúva aj do severnejších oblastí, kde pred časom nemuseli podmienky vyhovovať. Obvykle sa uvádza, že znesie hranicu chladu -15 až -20 °C, v dreve až do -37 °C. Odolnosť v kvete má približne do -3 °C, no kvitne ako jedna z prvých hospodárskych stromov, preto sa môže stať, že časť kvetov spália jarné mrazíky.

Obdobie kvitnutia je však u väčšiny odrôd rozložený na dlhší čas, preto aj keď kvety čiastočne zasiahne mráz, môžeme rátať aspoň s čiastočnou úrodou.

Mandle sú aj veľmi dekoratívne, keď ako prvé bohato zakvitnuté ohlasujú jar. Ak si vyberáme odrodu do záhrady, je potrebné si všímať, či je samoopelivá, prípadne kombinovať navzájom sa opeľujúce odrody. Pôdy majú rady suchšie s obsahom vápnika.

Nejedlá mandľa ako prísada do kozmetiky

Ako tieňovú alternatívu mandle spomenieme jej nejedlú, horkú a jedovatú verziu. Niekedy sa uvádza jej meno ako Amygdalus amara. Pravdepodobne ide o prirodzeného predka sladkých mandlí, z ktorého bola selekciou a šľachtením vytvorená mandľa, ako ju poznáme.

Tento druh mandle obsahuje amygdalín, látku, ktorá sa pri metabolizácii mení na kyanovodík, čo ju robí toxickou. Jedlé, sladkoplodé odrody obsahujú do 1 % tejto látky, horké mandle až okolo 5 %. Na pohľad horké a sladké mandle od seba nerozoznáme, prezrádza ich výrazne horká chuť. Už 3-5 jadier môže byť zdraviu nebezpečná dávka, skonzumovanie 10 jadier môže byť až život ohrozujúce.

Občas nájdeme tieto mandle vysadené ako okrasné, treba však dôrazne myslieť na riziká spojené s ochutnávaním plodov zo stromu, o ktorom nič nevieme. Pri konzumácii pečených sladkostí s obsahom tejto mandle by nemala hroziť otrava, pretože sa nebezpečné látky zneškodnia tepelnou úpravou. Naopak, nebezpečným by mohol byť marcipán z horkých mandlí.

Plody tohto stromu sa používajú skôr na kozmetické účely. Kvalitný olej z nich je súčasťou mydiel a prípravkov na ošetrovanie vlasov.

Gaštan jedlý ako alternatíva k orieškom

Trochu vyčnievajúcim z rodiny orieškov a jadier je gaštan jedlý. Spomíname ho ako zaujímavú alternatívu k ostatným druhom.

Plody gaštanov majú okrem podmanivej vône a chuti majú množstvo zdravotných benefitov. Obsahujú vysoké množstvo vitamínu C – dokonca rovnaké ako citróny – a sú bohaté aj na ďalšie dôležité živiny, ako sú vitamíny skupiny B, draslík, horčík a vláknina. Sú navyše prirodzene bezlepkové, čo z nich robí skvelú voľbu pre ľudí s celiakiou alebo intoleranciou na lepok.

Na pestovanie gaštana jedlého potrebujete dostatok priestoru, pretože dorastá do výšky až 25 metrov. Preferuje slnečné stanovište a dobre priepustnú, mierne kyslú pôdu bohatú na živiny. Dôležité je, aby pôda nebola príliš vápenatá, pretože to môže obmedziť ich rast. Gaštan je citlivý na jarné mrazy, najmä v čase kvitnutia. Pri výsadbe treba dbať na to, aby boli stromy vysadené aspoň dva, pretože väčšina odrôd nie je samoopelivá.

Buk lesný s prekvapivo jedlými semenami

Zrejme nie je záhradkár, ktorý by nepoznal buk lesný (Fagus sylvatica). Mnohí však nevedia, že jeho semená, ktoré sa vyvíjajú v charakteristických bukviciach, sú jedlé a veľmi chutné.

Buk patrí medzi stromy, ktoré mávajú tzv. „semenné roky“, kedy plošne vo zvýšenej miere hojne plodia svoje semená, oproti bežným rokom. Takéto roky sú približne v intervale 8 až 10 rokov, ale zaujímavé úrody sú aj každé 3-4 roky. Pod stromami môžeme nájsť ich popadané nažky, ktoré po roztvorení uvoľňujú trojhranné semená. Pomerne dobre sa šúpu a odmenou býva mastné, výdatné a chutné semienko s veľkosťou, respektíve dĺžkou cca len 1,5 cm.

Semená chutia niečo medzi lieskovcom, mandľou a vlašským orechom, možno v ňom nájdete aj príbuzný jedlý gaštan. Môžeme ich konzumovať surové alebo ich nasucho opiecť. Touto úpravou úpravou zvýrazníme nielen príjemnú chuť, ale znížime aj obsah fagínu, ktorý v malom množstve semená obsahujú. Niekto ho znáša citlivejšie, niekto celkom bez ujmy. Pri oboznamovaní sa s touto pochutinou je však dobré na to myslieť.

Inak sú tieto „oriešky“ veľmi výživné. Kedysi sa vo väčšej miere pridávali do jedálnička všade tam, kde sa buk prirodzene vyskytuje, teda napríklad v Nemecku, Poľsku. U nás sa pred časom pridávali na vylepšenie výživnej hodnoty múky. Semená obsahujú veľa tuku, bielkovín, škrobu, okrem toho sacharidy, celulózu, kyselinu kumarovú, vanilovú, ferulovú , jablčnú a citrónovú. Tiež v nich nájdeme vitamín B6, riboflavín, tiamín, draslík, mangán, meď, a omega 3 mastné kyseliny.

Ak by sme si tento doplnok do stravy dopriali častejšie, pravdepodobne by to pozitívne ovplyvnilo naše zdravie. Dnes už však nie je bežné, aby ľudia trpezlivo zbierali drobné bukvice do zásoby. Ako malá pochúťka počas prechádzky v prírode sú však veľmi vhodné.