V záhrade si zvyčajne všimneme veľké či nápadne sfarbené živočíchy, no keď prižmúrime oči, uvidíme aj drobné škodce, ako sú vošky, strapky či roztočce. Pri troche šťastia natrafíme pri skúmaní miniatúrneho sveta aj na fascinujúce šťúriky.
Šťúriky (Pseudoscorpiones)
Asi to mnohých prekvapí, ale šťúriky zaraďujeme medzi pavúkovce. To znamená, že patria do rovnakej skupiny ako všetky pavúky, škorpióny či kosce. Pri zbežnom pohľade sa môže zdať, že si z každej skupiny požičali nejakú súčiastku na stavbu svojho tela. Majú osem kráčavých končatín a v prednej časti klepietka podobné ako má škorpión. Práve v týchto klepietkach majú jedové žľazy, ktorými dokážu paralyzovať svoju korisť pri uchopení.
Vzhľadom na svoju miniatúrnu veľkosť nie sú schopné nás nijako ohroziť. Dokonca ani len mravca by nedokázali usmrtiť. Nemajú preto žiaden jedový osteň na konci tela. Zvláštnymi žľazami vpredu tela sú tiež schopné vytvárať vlákna podobné pavučine. Aj keď sa môžeme stretnúť s obrázkami, kde pôsobia hrozivo, zdanie klame. Veľkosť aj tých najväčších druhov na svete ledva presahuje jeden centimeter. Na Slovensku rozoznávame vyše 50 druhov, ktoré majú zväčša veľkosť len niekoľko milimetrov.
Starajú sa o hygienu záhrady
Šťúriky žijú v záhrade na rôznych miestach. Nájdeme ich v opadanom lístí, pod kôrou stromov, v komposte či hromade narúbaného dreva. Včelári ich dokonca nájdu aj vo svojich úľoch. Tu nachádzajú dostatok úkrytov, kde sa môžu schovať a vyčkávať na svoju korisť. Sú to predátory a lovia najmä drobné bezstavovce – roztoče, chvostoskoky, hlístice a podobne. Ulovia a zožerú prakticky všetko, čo sú schopné svojimi malými klepietkami uchopiť.
Vďaka tejto schopnosti vykonávajú najmä hygienickú funkciu a sú schopné regulovať populačné explózie svojej koristi. Hoci je ich schopnosť ľahko prehliadnuteľná, v súčasnosti prebiehajú rôzne experimenty s cielenou aplikáciou šťúrikov do úľov včiel v snahe potlačiť nebezpečné ochorenie spôsobené parazitickými klieštikmi (varroatóza).
Dobrodružný spôsob prepravy
Malá veľkosť šťúrikov im spôsobuje pomerne veľké problémy pri presune na nové, vzdialenejšie miesta. Príroda sa v ich prípade kreatívne vynašla. Šťúriky vykonávajú takzvanú foréziu, čo je jav, keď sa prichytávajú na iné živočíchy a doslova sa na nich vozia. V skutočnosti to vyzerá tak, že si šikovný šťúrik počká na komposte, kým priletí mucha, na ktorej nohu sa prichytí svojimi klepietkami a následne sa na nej vezie ako na vrtuľníku. Šťúrik automaticky očakáva, že sa mucha presunie na ďalší vzdialenejší zdroj potravy, napríklad iné kompostovisko, kde sa bude môcť pustiť. Podobne sa týmto spôsobom dokáže prepravovať aj na chrobákoch, či dokonca vtákoch.
Zaujímavosti zo sveta šťúrikov
Asi najznámejší druh je šťúrik obyčajný (Chelifer cancroides), občas nazývaný aj domový. Rozšíril sa ľudskou činnosťou do celého sveta. Je nenáročný na podmienky a veľmi rád osídli aj interiéry, kde vo vlhkých priestoroch loví pavši.
V opadanom lístí môžeme nájsť šťúriky rodu Allochernes, naopak, pod kôrou stromov to môžu byť Dendrochernes. Šťúriky si vo svojich skrýšach vytvárajú drobné komôrky, kde oddychujú, prečkávajú zimu, prípadne v nich samice tvoria plod. Budúce matky najprv vytvoria vajíčka, ktoré nosia na spodnej strane svojho bruška. Po čase sa z nich vyliahnu drobné šťúriky, ktoré sa snažia do niekoľkých hodín až dní rozpŕchnuť do okolia skôr, kým ich zožerie vlastná mama.
Zaujímavým druhom našej fauny je slepý jaskynný druh Neobisium slovacum, ktorý žije iba v Slovenskom krase a nikde inde na svete. Takzvané endemity vznikajú z izolovaných populácií (zväčša geografická alebo iná fyzická izolácia). V tomto prípade je viacero druhov jaskynných šťúrikov rozšírených od Slovenska až po Balkán, čo naznačuje možnosť, že kedysi veľmi dávno boli jaskynné systémy prepojené podzemnými priestormi alebo riekami. Keď prišlo k ich oddeleniu, šťúriky v nich ostali uväznené, v našom prípade v jaskyniach Slovenského krasu. Z nich sa neskôr vyvinul druh so samostatnými vonkajšími znakmi nepodobajúcimi sa na iné súčasné jaskynné šťúriky. Takýto vznik druhu v pravom slova zmysle často vedie k regionálnym názvom, ako je aj druhový názov posledného menovaného, slovacum, a stáva sa raritou určitého regiónu.
Rady biológa
- Aspoň na niektorých miestach pozemku ponechajte časť opadaného lístia zo stromov. Pomôžete životu nielen šťúrikov, ale aj rôznych pôdnych organizmov, ako sú dážďovky a mnohonôžky. Vyhýbajte sa však lístiu z orecha, gaštana, agátu a jelše, ktorým si môžete pôdu na pestovanie znehodnotiť.
- Výborným úkrytom pre živočíchy počas chladnej zimy je aj tlejúce drevo. Ak máte možnosti, v prírodnej záhrade by nemal chýbať kút s voľne sa rozkladajúcim drevom. Môže ním byť kopa hrubších konárov z orezaných stromov, ale aj nevyužité palivové drevo. Okrem šťúrikov v ňom rady nájdu útočisko najmä predátory ostatného hmyzu, ako sú stonôžky a bystrušky.
- Ak stále váhate s budovaním kompostoviska, teraz je ten správny čas. Pomôže vám k tomu množstvo bioodpadu, ktoré na jeseň v záhrade vzniká. Opadané lístie, hnijúce zvyšky ovocia či pokosená starina tráv poskytne dostatok útočiska pre širokú paletu živočíchov. To je osobitne dôležité pred príchodom zimy.
- Máte deti či vnúčatá zaujímajúce sa o prírodu? Skúste spolu šťúriky nájsť. Asi najjednoduchšie je zaobstarať si sito s väčšími okami (napríklad 1 × 1 cm) a preosiať cezeň suchší kompost. Časť preosiateho materiálu dáme na bledý podklad, kde sa bude dobre prezerať, použiť môžete hoci aj starú plachtu. Šťúriky sú pomalé živočíchy, takže rozhodne neutečú a dajú vám dostatok času na to, aby ste ich v preosiatom substráte našli.
Text: Mgr. Adrián Purkart, PhD.
Foto: isifa/Shutterstock, iStock.com
Zdroj: časopis Záhrada
Pestujem Asiminu, drobné kiwi, figy, čučoriedky, a ešte nejaké drobnosti, mám ne…