Po presťahovaní do domu so záhradou mi v hlave urobilo nejaký zvláštny klik a zrazu som mala dosť jasnú predstavu ako tento nový životný priestor naplním. Vrátane Vianoc. Zachovať pekné zvyky staré a pridať veľa nového. Imelo sme predtým doma nemávali, zrazu prišla potreba, že ho treba.
Opradené legendami
Imelo sa ako symbol Vianoc ponúka. Plody, biele bobuľky, zrejú práve v decembri a v takejto podobe sa ocitá v domácnostiach či na záhradách. Jedna z legiend hovorí, že imelo bolo kedysi stromom, z ktorého Jozef spravil Ježiškovi kolísku. Neskôr mu z imela spravili aj kríž, na ktorom bol ukrižovaný. Imelo sa tak hanbilo, že sa zmenšilo a odvtedy je nútené príživníčiť na iných stromoch. No každý, kto popodeň prejde, bude mať šťastie.
Naši predkovia si ho vešali cez zimné mesiace na domy ako ochranu. Hocikto sa pod ním mohol pobozkať. Povier je veľa, majú rôzne podoby, podstatné je že chráni a nosí šťastie. Lepkavé bobuľky zase symbolizujú lep, ktorý drží partnerov či celú rodinu pohromade. Na Vianoce sa všetka táto symbolika hodí.
Ako na to?
Aby imelo „fungovalo“, malo by byť darované. Hlavne by si ho gazdiná domu nemala v žiadnom prípade kúpiť sama. Definujme si teraz ale gazdinú všakže. Čo keď majú manželia doma túto rolu rozdelenú, skrátka u nás sa imelo nekupuje.
Prvý príbeh o imele
Plynul prvý advent, kedy som chcela túto symbolickú zimnú bylinu doma a samá rastlina mi nikde len tak automaticky neskočila do náruče. Zvláštne. Prišiel 23. december a imelo stále nebolo doma. Vnútorne som rezignovala. Bolo na december teplo, sadla som na bicykel a fujazdila do záhradkárstva, kde som vedela, že majú kytičku po 2 eurá, tuším. Radšej kúpené ako nijaké. Dofujazdím tam a na zatvorenej bráne oznam: od 22. 12. do 13. januára inventúra.
Pamätám si ten pocit, tie poklesnuté plecia, ten tlak na koreni nosa, kedy sa stretne emócia a racionálne sebaovládanie, ktoré potláča slzy, ktoré sa chceli vykotúľať. Chápete? Siahnete po poslednom núdzovom, ale istom riešení a aj to najhoršie možné riešenie ste teda brutálne prešvihli. Už druhý deň bolo zatvorené.
Nádych výdych, keď to mali v záhradkárstve, môžu to mať aj v kvetinárstve. Šliapem do pedálov a som pri prvom. „Nemáme! Také niečo v kvetinárstve?“ vyprevadia ma namojdušu neadekvátne nemilo. Druhé kvetinárstvo, tiež nemajú. Vojdem do posledného, už len preto, že som ho mala cestou domov tak či tak.
„Dobrý večer, viem, že asi nie, ale náhodou imelo nemáte?“ Pani za pultom odpovedá: „Máme. Koľko si prosíte?“ Napriek tomu, že som imelo nechcela pôvodne kupovať, za týchto okolností ma možnosť kúpy seriózne potešila. Opisujem, že nejakú malú kytičku stačí. Netušila som, koľko môže taký tovar v malom kvetinárstve deň pred Vianocami stáť, tak si na materskej nebudem pýtať celú guľu, všakže.
„Koľko som dlžná?“ pokračujem v konverzácii. Pani za pultom sa usmeje: „Nič, imelo sa má predsa darovať. Bol tu môj otec, doniesol ho a povedal, nech rozdám takým ako vy, čo sa prídu opýtať!“ Uznajte, po takejto príhode sa imelo vtlačí do tradície Vianoc, aj keby sa vám rovno nepáčilo! Skrátka imelo sa takto vkradlo k nám do rodiny úplne napevno. Nekupované, samozrejme.
Rastie väčšinou vysoko
Žijeme v Stupave, je to imelová veľmoc, v decembri žiaria imelové chumáče do diaľav. Len sú príšerne vysoko. Od prvého imelového príbehu si ale vlastne celý rok podvedome všímam, kde rastie tento cudzopasník a či nie náhodou niekde na nízkych konároch. Ako sa dozviete neskôr, nieže by mi takéto systematické pozorovanie bolo na niečo platné.
Pár krát sa mi podarilo imelo získať odrezaním rastliny, na ktorú som fakt dočiahla, išlo o náhodné stretnutia. Raz pri ceste z Pezinka, raz v prezidentskej záhrade. Bolo darované od mladých stromov.
Inokedy som našla skratka hŕbu vetvičiek na zemi v parku, čo tam nechal niekto, kto si bol odrezať. Darované zo zeme. (Keď náhodou na fotkách okrem imela vidíte zvláštne postavičky, blahoželám, ste obdarovaní čarom Vianoc a vidíte aj vianočné bytosti.)
Keď získame imela veľa, rozdáme susedom. Keď nie, alebo ak by chumáč utrpel na kráse, vystavujeme ho von pred záhradou, aby mali okoloidúci možnosť využiť jeho čaro a odniesť si trošku šťastia domov, ideálne umocnené bozkom.
Druhý príbeh o imele
Roky plynuli a prišiel advent roku 2016. Vyhliadla som si jeden strom, ktorý sa zdal, že by sme to s mužom zvládli sami. Vyrazili sme. Zaparkovali. A pod stromom zráz, ktorý nebolo vidno od cesty. Neodrezali by sme si to imelo ani náhodou. Ale zrazu som si všimla, že neďaleko od miesta, kde sme stáli je niekto vysoko v korune stromu. Vzala som len dieťa a šli sme pod ten strom.
Hore jeden muž, dole druhý, chytal odrezané. Zberali na kšeft. Paráda. Normálne som pekne pozdravila, odpustila si akýkoľvek komentár ohľadom toho, že to sekajú hlava nehlava, imelo, konár, všetko jedno a poprosila si, či neodrežú aj nám. Chvíľu sme počkali a dostali sme celú gulisko. Mali inak plný kufor auta. Ale my sme dostali za vypýtanie náš prvý veľký celý kus imela. Darovaný.
Tretí príbeh o imele
Poďme do roku 2018. Matne sa mi zdalo, že niekde v Rakúsku cez advent miestni hasiči pomocou výsuvného rebríka idú po imelo a rozdajú ľuďom. Tak som napísala miestnym hasičom, či náhodou také čosi nechystajú alebo či by zvážili… (Robia každý rok hasičskú vianočnú kapustnicu s programom pre deti, priam sa to pýtalo!) Poslali ma do teplých krajín s takým nápadom ako málokto. Posťažovala som sa priateľom a známym na facebooku a pani Magda Vášaryová okamžite zareagovala, že ona má jedno najkrajšie imelo na svete voľné.
Tak nám ho darovala. A tak sme získali dosiaľ najväčšie a najkrajšie imelo v našej imelovej histórii.
Štvrtý príbeh o imele
A teraz je už teda tento rok. A Vianoce sa blížia. A žiaden strom s imelom na nízkom nieto po ruke. Polovicu adventu som čakala, či mi náhodou nejaké imelo ako pečený holub z neba do pusy nespadne a ono nespadlo! Keď som už na to začala naozaj intenzívne myslieť, stretla som na ulici chlapíka s dvoma obrovskými guľami imela, každá v jednej ruke. Tomu sa hovorí vianočný zázrak. Alebo žeby nie?
Pekne pozdravím, vyjadrím obdiv, spýtam sa, kde sa mu také podarilo zohnať. „V parku,“ odpovedá neznámy muž. S nefalšovaným údivom a uznaním reagujem, že však ale tam sú všetky vysoko. „Ale dalo sa,“ vraví muž a pridáva do kroku. Tak som skonštatovala, že pôjdem skúsiť tiež… A on odkráčal. Ani jednu malú vetvičku mi neodlomil. Ani symbolický kúsok, nič. Na takéto príhody s imelom nie som veru zvyknutá. Aj keď teda tí hasiči minulý rok, to bol tiež poriadny preplesk.
Na druhý deň som sa ale vybrala do parku, že možno nájdem zopár poodlamovaných vetvičiek. Miesto, kde orezával som našla, ale na zemi len kusy konára…
Prešli sme to hore dole s dcérou, krížom krážom. Nič. Všetko vo výške, kde by len hasiči pomohli. Stačilo by jedno poschodie toho ich rebríka, ale nie, nedá sa taká tradícia zaviesť, v poriadku. Pri odchode domov som si dala poslednú métu, že zopakujem miesto, kde som pred pár rokmi stretla tých oberačov. Buď zistím, že neboli a skúsim sa prísť pozrieť cez víkend, alebo nájdem kúsočky, stopy, že boli a možno aj pár vetvičiek.
Na parkovisku stopa! Kde tu lístok z imela. Vkrádam sa do húštiny popod stromy. Prvá vetva! Druhá o trošku menšia vetva. Už žiadna vetva. Ale máme. Nula bobuliek.
No bobuľky, to je vážna vec. Ono, čím ich je viac, tým vraj viac šťastia to nosí a celé to viac funguje, aj krajšie a vianočnejšie to je. Ale podstatné je mať rastlinu, ostatné sa poddá.
Šťastie sa dá prilepiť
Cestou domov som to vymyslela. Bobuľky dorobíme. Má to samé výhody. Dorobené bobuľky nebudú ani len trošičku jedovaté.
Keď si človek dorobí bobuľky sám, má šťastie vo vlastných rukách. Vyskúšala som korálkovú reťaz, priväzovanie korálov, napokon vyhrala tavná pištoľ a prilepovanie. Výsledok fantastický. Ďalší imelový príbeh do zbierky.
Šťastné Vianoce aj šťastný nový rok do každej záhrady!
Text a foto: Martina Töröková
Je niekto alergický na niektoré rastliny v záhrade?