Ak sa raz rozhodneme pestovať rastliny, skôr či neskôr sa dostaví neopísateľný pocit radosti a hrdosti. Cesta za úspechom však nie je jednoduchá a neraz prináša aj úsmevné chvíle. Často sa na nich zasmejeme až neskôr.
Rez drevín voľným štýlom
Michaela: „Keď som pred 10 rokmi kúpila záhradu, nevedela som o nej vôbec nič. Záhrada bola už niekoľko rokov zanedbávaná, boli v nej prerastené, prehustené stromy. Keďže sme ju kúpili vo februári, zhodli sme sa, že stromy treba orezať. Pozrela som si niekoľko videí, niekoľko článkov, zodpovedne som si kúpila nožnice, rozcvičila bicepsy, tricepsy, s odhodlaním si zastala pod strom a zrazu som bola úplne mimo. Ten strom sa nijak nepodobal na žiadny z videí alebo článkov, a tak som sa pustila do pomerne nešťastného ‚freestylu‘.
Keďže mi rezonovalo v hlave, že treba odstrániť zahusťujúce konáre, križujúce sa, vrastajúce do koruny atď., výsledkom môjho divokého snaženia boli dlhé a holé konáre. Koruna bola fakt presvetlená, ale ako som zistila, v sezóne nemali na čom poriadne rásť nielen plody, ale ani listy. Okrem toho sa hore vytvorili šľahúne siahajúce do nebies a stromy mali naozaj pozoruhodný tvar, z ktorého by pána Hričovského určite vystrelo (minimálne by si musel rozopnúť horný gombík na košeli, aby sa mu lepšie dýchalo). Veď napokon ani ja som k tomu nemala ďaleko a niečo mi našepkávalo, že ja a záhrada asi nepôjdeme dokopy. Každopádne, prešlo 10 rokov a stromy rodia, všetko sa dalo postupne opraviť a nič také strašné sa nestalo. Ale tých stromov sa na ich názor radšej nepýtajte…”
Iveta: „Ja som na začiatku mojej záhradkárskej kariéry zasadila dve jablone, aj zarodili celkom prekvapivo a potom ich bolo treba ostrihať. Keďže nikto nevedel ako, pustila som sa do toho. Ostrihala som jabloň ako v kaderníctve – na pekne guľatý tvar. Na ďalší rok jabloň rodila len v spodnej pologuli, ako pravítkom rozdelená. Vyzeralo to smiešne a dodnes neviem, čo som jej to spravila…”
Jana: „S presťahovaním rodičov na vidiek sme prišli aj k vinohradu. Vôbec som nevedela, ako sa strihá, a tak som si zvolila strih v štýle ‚švédske hrable‘. Vinohrad mal v ten rok veľkú úrodu a ja som bola na seba hrdá. Spočítal mi to na ďalší rok. Strih ‚švédske hrable‘ teda po rokoch neodporúčam.”
Nevesta ako pomsta v záhrade
Ľubica: „Ako neskúsená záhradkárka som chcela prekvapiť svokru a pustila som sa do pletia predzáhradky. Svokor sa ma párkrát varovne spýtal, či o tom svokra vie. No čo vám poviem, keď svokra zistila, že som vyplela jej vzácne kvety, tak ryčala od radosti, že celá dedina vedela, akú má sprostú nevestu.”
Ingrid má podobnú skúsenosť: „Chcela som prekvapiť svokru, kým bola u lekára a ‚vyplela‘ som jej všetku mrkvu. Burinu som, samozrejme, nechala. Keď to zistila, celá ozelenela a až do večera sa so mnou nerozprávala.”
Aj Jarka je vzorná nevesta: „Keď som sa vydala, boli sme na návšteve u svokry. Záhrada krásne okopaná, len približne 2 m² samá burina. Tak som sa ako vzorná nevesta pustila do práce, svokru síce neporazilo, ale prišla o všetky bylinky, ktoré si pestovala.”
Rodinné prípady
Beďa: „Ja mám záhradu, z ktorej sa teším. Posadím čučoriedky a môj manžel ich pokosí, ja zase posadím a potom sme už pri kosení dvaja…”
Eva: „Môj muž má označené, pokiaľ môže kosiť a aj tak odkosí, čo nemá. Darmo stojím vedľa neho, odkosí. Minule som mu už povedala, že či tam mám dať nohu a on na to: Ak o ňu chceš prísť…”
Bibiána: „Môj nebohý dedko k nám raz prišiel, bol dobrý a veľký hospodár. Keď zbadal, aká burina nám rastie v záhrade, poctivo ju všetku vytrhal. Len s tým rozdielom, že to bol mamkin piplaný ružičkový kel. O rok musela babička na jeho príkaz zasadiť u nich na záhrade dva riadky a on sa o ne staral, aby ich mamke vrátil.”
Lenka: „Vyklíčil mi doma zázvor, tak som ho na jar zasadila do skleníka. Ešte som ho ukazovala dedkovi, že ‚aha, tu je‘ , obkolíkovala som ho halúzkami. Nuž nepomohlo, vytrhol ho ako burinu. O pár rokov neskôr mi náhodne v kvetináči vyrašila slnečnica. Skúsila som ju presadiť do takého záhonu kadečoho, ktorý si pripravila malá sesternica. Uchytila sa, ale… Hádajte, kto ju opäť považoval za burinu? Začínam to brať osobne!”
Mária: „Môj syn je veľmi rýchly, minulú jeseň rýľoval, čo bolo treba, lenže ja som odišla a on v zápale práce videl ešte voľný priestor, a tak veselo rýľoval aj v tme. Zdalo sa mu, že sú tam nejaké korene, ale to ho neodradilo. Aké bolo moje zdesenie na druhý deň, keď som zistila, že mi porýľoval pivonky. Čakali sme na jar, našťastie vykvitli, ale sú krížom-krážom. Teraz zasa rýľuje, kontrolujem ho, pivonky som radšej neorezala a keď príde, natiahnem špagát, aby sa mi nepustil do ľalií, lebo aj to sa už stalo.”
Deti v akcii
Martin: „Ja som bol ako približne 6-ročný na návšteve rodiny v Malackách ‚vypustený von‘, nech sa nenudím s dospelákmi. Tak som si veľmi statočne a pracovito vybral za svoju úlohu vyčistiť im záhradku od toho hnusného lopúchu, čo im špatil záhon. Dal som si naozaj záležať, aby z tej pliagy nezostalo nič životaschopné – celkom úchylne som nasekal na drobno všetky tie stopky listov, na ‚cimpr-campr‘. Teta Toňa nebola vôbec nadšená, ako kvalitne som im zničil celú jej krásnu a urastenú rebarboru.”
Anna: „Moja mama sa rozhodla, ako vždy po troch zamrznutých, ísť do záhrady a sadiť priesady. Ako dobrá babička zobrala so sebou aj moju malú dcéru, dala jej malú motyčku a hurá do záhrady. Veď deti treba viesť od malička k tomu, že musia pomáhať. Takže moja mama sadila a moja dcéra jej za chrbtom tou malou motyčkou stínala poctivo každú priesadu. No bola to hrôza, ale teraz na to radi spomíname a schuti sa zasmejeme, aká spúšť po mojej dcére zostala. Teraz je už dospelá a vzťah k záhrade sme v nej nevypestovali dodnes. Tak to teraz skúšam s jej synom, teda s mojím vnúčikom. Po mame nie je, je to môj veľký pomocník, i keď sa občas prihodí nejaká nehoda, beriem to s humorom a som šťastná, že ho to baví a rád pomáha.”
Mária doplnila: „Toto mi pripomenulo, ako môj muž sadil cibuľku sadzačku a malá dcéra ju vyťahovala a dávala si ju do vedierka.”
Stanislava má podobný zážitok: „Okopávala som na jednej polke záhrady a môj malý syn na druhej polke. Pokopal mi práve zídený riadok mrkvy a petržlenu. Išiel s tou motykou ako traktor, zaťal do zeme a potiahol. A každých 10 cm… Mala som zábavu na ďalšiu hodinu, skladala som tie vykopané kúsky ako puzzle naspäť na miesto. A predstavte si, väčšina aj ďalej rástla.”
Ťažký život začiatočníka
Silvia: „Mala som dvadsať, dievča z petržalského sídliska, keď ma manželova krstná mama poslala do skleníka po reďkovky. Žiaľ, ja som ich tam nenašla. Dodnes neviem, či som čakala, že budú už rovno vo viazaničkách, alebo čo.”
Oľga: „Sadila som cibuľu do zeme ako hrach. Len som ju tak nahádzala do riadkov a ona si napriek tomu našla cestu hore.”
Nicolka má skvelého suseda: „Môj prvý pokus záhradkárčenia – na jar som vysievala kadejaké semienka, čo som si nakúpila. Bola medzi nimi aj mrkva, na ktorej nebolo napísané, ako hlboko ju mám vysievať. Neďaleko na balkóne sedel sused, ako sme sa rozprávali o tom, ako sa kto má, som sa ho spýtala, či nevie, ako hlboko sa vysieva mrkva. S chladnou tvárou povedal, že 10 cm hlboko. Tak som aj urobila. Samozrejme, z mrkvy celý rok nikde nič nebolo a keď som na jeseň rýľovala, občas sa objavili vyblednuté minimrkvičky, 3-4 cm veľké. Dosť som sa čudovala, či potrebovali viac času, alebo to je dvojročná zelenina. Keď to sused videl, smial sa, že si robil srandu a nečakal, že to naozaj urobím.”
El: „Netýka sa to záhrady, ale rastliny áno. Raz mi mamina priniesla domov veľkú monsteru. Stávalo sa mi, že ak mi niečo hovorila, tak som ju občas nepočúvala. Asi po 3 mesiacoch polievania som zistila, že monstera je umelá. A to som sa čudovala, že mi tak dobre drží, lebo väčšina kvetov mi ‚skapala‘, ale táto mala na spodku mach, tak ma to zmiatlo.”
Zvieratá v hlavnej úlohe: Zuzka učí psíka, Janka hrá s krtkom piškvorky a Betty má chuť zavraždiť kozu
Zuzana: „Zakladala som si záhradu, bol apríl, nakúpila som mladé kríčky ovocných stromčekov, dokonca aj priesady rajčín a paprík. Celú zimu sme si s manželom pestovali a chránili ako oko v hlave nové budúce okrasné kríčky. Prišiel čas výsadby, išli sme obaja do záhrady aj s našou hravou labradoriou slečnou. Manžel ťahal vrece kôry za sebou, ona do toho skákala, akosi sa mi priplietla pod nohy, spadla som a utekali sme na pohotovosť – zlomená noha. Manžel chudák všetko musel posadiť sám, ale tešili sme sa, vyzeralo to úžasne.
Nakoľko chlpaňa je nielen záhradný, ale aj domový psík, večer sa ešte išla vyvenčiť a domov prišla so zafúľaným nosom. Manžel dal čelovku na čelo a šup ho do záhrady skontrolovať, prečo chlpaňa bola taká zafúľaná – 75 % všetkých priesad, ovocných aj ozdobných kríčkov bolo vytrhaných. Aspoň niečo však ostalo, na druhý deň som sama ostala doma, manžel išiel do práce. So zlomenou nohou som toho veľa nespravila, chlpaňa pri prvom raňajšom venčení dokonala zvyšok našej – manželovej – snahy. O mesiac, keď mi dali sadru z nohy dole, som opäť kupovala kríčky a priesady. Dokonca som sa poučila, že rajčiny a papriky treba sadiť až po troch zmrznutých. Počas apríla totiž mrzlo. Teraz je už chlpatá slečna vychovaná, nové rastlinky ju už nezaujímajú a záhradka si žije svojím farebným životom.”
Janka: „Pridávam fotku, ako sa nám ‚urodili‘ krtkovia.”
Betty a jej koza: „No ja som sa pred 10 rokmi presťahovala na samotu uprostred prírody. A keď už bývam v prírode, tak by sa patrilo mať aj vlastnú záhradku. Preto som si dopestovala priesady a s manželom sme založili ‚záhradku‘ 30 x 30 m. Okrem toho, že to je na údržbu fakt šialenstvo, nepomyslela som na divú zver, pred ktorou ju bolo treba záhradu chrániť plotom a ktorá ju veľmi rýchlo odhalila a chodila sa v noci hostiť. Ako som si záhradku vypiplala, tak som sa úrody nedočkala, lebo keď človek v noci baterkou zasvietil do záhrady, blýskalo sa tam aj 30 párov očí. Odháňanie nepomáhalo, do 15 minút tam boli opäť. Veď ušľachtilé plodiny chutia lepšie ako lúčne kvety a trávy.
Rok na to sme mali hlboko do vrecka, ale poučili sme sa, tak sme spravili provizórny plot z kolíkov a špagátu a povešali provizórne ‚zvonce‘, ktoré mali zver plašiť. Pomohlo na jar, kým bol svieži porast všade. Akonáhle z horúčavy tráva uschla a záhradka ostala svieža, opäť bolo po akejkoľvek úrode.
Ďalší rok sme mali našetrené peniaze, tak sme kúpili plot. Za málo peňazí málo muziky, nebol to najsilnejší a najvyšší plot. Nuž a to, že som toho roku dostala k narodeninám aj kozu, tiež príliš nepomohlo. Plot, ako sa ukázalo, bol dosť nízky a mimo záhrady kozu neudržal. Bez problémov ho preskočila. Celú jar a leto robila nálety na záhradu. Napriek tomu, že mala 14 ha paše navôkol a mohla si vybrať, kde a čo chce jesť, vždy si vybrala záhradu. Ani nie preto, že by jej viac chutila, ale preto, že ma tým vytáčala do nepríčetnosti a vždy som za ňou behala, vyháňala ju a vrieskala po nej. Veď aj negatívna pozornosť je pozornosť, nie? V tom čase som ešte netušila, že koza je spoločenské zviera a musí sa chovať aspoň v dvojici, ak človek nechce prísť o rozum. V každom prípade, čo nezničila ona na jar a lete, dokončili daniele na prelome leta a jesene a z úrody nebolo nič ani v treťom roku.
Kozu som (napodiv) nezavraždila, ale na ďalší rok, na jar, som si zriadila elektrický oplotník a pásku, ktorú sme namontovali na vrch plota. Bol to vcelku zákerný pocit zadosťučinenia, keď moja koza prišla k plotu a veľmi demonštratívne a s vyzývavým pohľadom ho zas šla preskakovať, ale zistila, že nad tým plotom ešte niečo visí. Preto sa zastavila a rozhodla sa najprv ochutnať tú pásku, v ktorej už, samozrejme, bola elektrina. Dostala slušnú šupu a chvíľu šomrala a bliakala, že ako som si také niečo dovolila, ale to ju naučilo. Štvrtá sezóna bola prvou, keď sme niečo dopestovali. Mínus 100 bodov za plánovanie, plus 50 a kopa skúseností za vytrvalosť.
A to je len jedno zo záhradných dobrodružstiev. Ešte som nespomenula sliepky, čo chodili pomáhať so siatím a okopávaním priesad, mačky, ktoré chodili prihnojovať hriadky, psov, čo si v záhrade chodili skrývať kostičky, hostí, ktorí nemajú potuchy o záhradkárčení a vyberú sa namiesto chodníčkom stredom hriadky na druhú stranu záhrady či pomocníka, ktorý pri výsadbe uhoriek v skleníku pošliapal všetky sadenice v najbližších 2 m² a uhorky uviazal napriek dôkladnému vysvetleniu tak natesno, že im urezal vrcholky, a manžela, čo mi pokosil arónie, hrozno aj kivi. A ešte by som mohla veľmi dlho pokračovať, aj knihu azda napísať.”
Ako Peter o okuliare prišiel
Peter: „Hrabkám si lístie pekne v pohode. Odložím hrable vedľa, aby som nabral lístie do košov a hovorím si: Daj tie hrable ďalej, máš čisto nové drahé okuliare! Hrable som dal zodpovedne ďalej, nabral lístie a… Samozrejme som sa otočil, že vyhodím lístie, stúpil som a PRÁÁÁÁÁSK po ‚ksichte‘ s hrabľami. A nové okuliare ma v momente opustili. V mojej záhrade nie je núdza o zážitky, ale je tam najlepšie na svete.”
Milanove zhrnutie na záver
Milan: „Z tých príbehov, pekných i menej, by sa dala napísať aj knižka. Ale neľutujem, záhrada je jeden z najlepších relaxov, či už sa darí alebo nie.”
Pripravila: redakcia
Foto: isifa/Shutterstock, záhradkári
Ďalšie zaujímavé články
Nové číslo časopisu Záhrada je už v predaji!
Jesenné upratovanie v kvetinovej záhrade: Tieto práce by sme mali stihnúť pred zimou
Rez ruží by ste nemali vynechať. Naučíme vás, ako na to
Ako sa postarať o zlatovku a ako si ju namnožiť
Bergénie: Vďačné a dlhoveké trvalky, ktoré zvládne naozaj každý
Na návšteve: Záhradný architekt nebol potrebný, stačila len inšpirácia a chuť tvoriť
Zdravím, mali by ste niekto dobrý kontakt na niekoho šikovného kto by mi urobil…