Kde mizne všetko lístie? Predstavujeme upratovaciu čatu záhrady

Na jeseň je všade veľa opadaného lístia, na jar výrazne menej. Premýšľali ste, kde sa stráca a ktoré živočíchy sa podieľajú na jeho spracúvaní?

Vyfarbovanie a opadávanie listov drevín je výsledkom adaptácie rastlín osídľujúcich prostredie, ktoré počas roka prechádza dlhším obdobím sucha alebo chladu. Kým počas teplých mesiacov rastliny vháňajú do listov veľké množstvo vody, v zime tento proces nie sú schopné pre mrazy efektívne zabezpečiť a je pre ne „jednoduchšie“ sa olistenia zbaviť. Rast je proces náročný na živiny, ktorých značnú časť rastliny získavajú koreňmi z pôdy. Je pre ne preto dôležité, aby sa tieto látky z opadaného lístia dostali naspäť do substrátu.

My záhradkári však tomuto prirodzenému procesu často aktívne bránime. Máme svoje dôvody – opadané lístie odstraňujeme z estetického hľadiska a na ochranu upravovaného trávnika, kde hnijúce listy môžu spôsobiť žlté škvrny či odumretie koreňov trávy. V týchto prípadoch, keď je to nevyhnutné, použijeme zozbierané lístie na tvorbu kompostu a následne ho využime ako hnojivo. Odstraňovanie lístia je tiež vyslovene žiaduce pri jeho napadnutí rôznymi patogénmi, čím bránime ich šíreniu.

V prírode blízkom hospodárení lístie aspoň na niektorých miestach na pôde ponechávame, aby sa rozložilo prirodzenou cestou, napríklad pod stromami a krami, alebo ním na zimu zakryjeme záhony trvaliek. Môžeme ho rozhádzať aj na úžitkové hriadky s výnimkou druhov s vyšším obsahom trieslovín, ako je dub, buk, jelša či orech.

Kde mizne všetko lístie? Predstavujeme upratovaciu čatu záhrady

Dážďovky

Dážďovky po nociach nenápadne čistia povrch pôdy vťahovaním listov do svojich dier v zemi. Týmto spôsobom sú schopné vnášať opadané lístie, ale aj iný organický odpad do viac ako metrovej hĺbky. Tam získanú potravu požierajú, pričom vylúčený trus je naďalej hodnotnou potravovou zložkou pre iné pôdne organizmy. Dochádza tak k oživovaniu pôdy a zlepšovaniu pôdnej štruktúry v celej výške pôdneho horizontu.

V súčasnosti dážďovky v kultúrnej krajine čelia výraznému poklesu populácie. Vplýva na to najmä strata tradičného hospodárenia spojená s hnojením kompostom a celistvým trusom zvierat. Citlivo reagujú aj na chemizáciu prostredia.

Dážďovka v tráve — Dážďovky patria spoločne s mnohonôžkami k najvýznamnejším spracovávateľom opadaného lístia.

Mnohonôžky

Podlhovasté, červovité živočíchy majú desiatky končatín, vďaka ktorým sú schopné liezť po rôznych povrchoch. Obývajú vlhké zákutia a aktívne sú najmä v noci. Živia sa väčšinou hnijúcim lístím, drevom a inými rastlinnými zvyškami. Ich hlavnou funkciou pri rozklade opadaného lístia je jeho rozomletie na drobný trus. Ten obsahuje stále veľké množstvo živín, ktoré následne môžu požierať ostatné živočíchy v pôde. Takto jemne rozomleté lístie takisto oveľa ľahšie osídľujú kultúry mikroorganizmov a pôdnych húb.

Mnohonôžka — Mnohonôžky sa pri podráždení skrútia a vylúčia páchnuce tekutiny. Pre človeka nie sú nebezpečné a väčšinu u nás žijúcich druhov radíme v záhrade medzi užitočné živočíchy.

Rovnakonôžky

Približne jeden centimeter veľké živočíchy nazývané aj žižiavky. Hoci sa podobajú na hmyz, v skutočnosti sú to kôrovce. Živia sa mŕtvym rastlinným materiálom, nepohrdnú ani uhynutým hmyzom či iným odpadom. Vyhľadávajú potravu bohatú na minerálne látky, ktorú potrebujú na stavbu svojho pevného povrchu tela. Tieto látky ďalej formou trusu rovnomerne roznášajú po záhrade.

Pôdne roztoče

Ide o malé organizmy často nepresahujúce veľkosť 1 mm. Patria k najpočetnejším živočíchom v pôde. Na jednom metri štvorcovom záhrady ich môžu byť aj desiatky tisíc. Živia sa rozkladajúcim sa organickým materiálom, ale aj pôdnymi hubami či bakteriálnymi povlakmi. Jednotlivé druhy sú úzko viazané na konkrétne typy potravy. Tým, ako sa hmýria pomedzi úzke priestory v pôde, lepia na svoje telá spóry pôdnych húb a roznášajú ich naprieč substrátom. Zabezpečujú rovnomerné rozloženie živín v pôde, a to aj vo väčšej hĺbke. Nepriaznivo na nich pôsobí zhutňovanie a hnojenie priemyselnými hnojivami.

Chvostoskoky

Sú to drobné, asi 1 až 5 mm veľké živočíchy. Ich názov vyplýva zo schopnosti vykonávať v sebaobrane niekoľko centimetrov dlhé skoky. Obývajú nielen pôdu, ale aj povrch stromov či stavieb.

Majú veľmi jednoduché ústne orgány, ktoré im dovoľujú vyciciavať iba vlhké rozkladajúce sa povrchy a povlaky pôdnych húb. Tým, ako preliezajú cez rôzne miesta, roznášajú pomocou trusu kultúry mikroorganizmov na nové rozkladajúce sa materiály. Sú veľmi početné a dokážu regulovať rýchly rozvoj plesní vrátane tých patogénnych.