Mäsožravky sú fascinujúce a niektoré sa za starostlivosť odmenia krásnymi kvetmi. Ako sa o ne postarať?

12.09.2024

Medzi najtajomnejšie a zároveň najatraktívnejšie rastliny patria nesporne vďaka svojmu zjavu a špecifikám mäsožravky. V dnešnej dobe je už pomerne jednoduché sa k nim dostať, navyše sú šľachtením uspôsobené k vyššej odolnosti, ako majú ich prírodné varianty.

Mäsožravá rastlina - mucholapka — Mucholapka podivná Foto: Shutterstock

Mnohých priťahujú, ale nie každý má dobrú skúsenosť s ich pestovaním. Poradíme vám, aké druhy prichádzajú v bežných podmienkach do úvahy a čo je kľúčové pre ich úspešné pestovanie. Prezradíme aj to, ako je to s ich prikrmovaním, ako ich prezimovať a koľko vody vlastne potrebujú.

Mucholapka podivná patrí medzi najobľúbenejšie

Najznámejšou a možno najatraktívnejšou mäsožravou rastlinou je mucholapkou podivná (Dionaea muscipula). Pochádza zo Severnej Karolíny, z prostredia rašelinísk, a preto jej vyhovuje, ak stojí trvalo vo vode a znesie aj zimovanie vonku. V jej domovine sú zimy s miernym mrazom, takže u nás s ochranou prezimuje aj vonku, najviac jej však vyhovuje zimovanie v nevykurovanom skleníku a podobne.

Ideálne teploty počas zimy by mali byť okolo 5 – 10 ^°C. Takéto podmienky v bytoch často nemáme. Čo s tým? Môžeme ju zimovať aj inak – zaistiť jej umelé osvetlenie primeraného svetelného spektra, teda pestovateľské svietidlá. Takto prezimuje pri izbovej teplote. Pri zimovaní s nízkymi teplotami je vhodné substrát udržiavať vlhký, ale nie premokrený, ak ich pestujeme s prisvetľovaním, mali by, podobne ako počas sezóny, stáť stále v asi 1 – 2 cm vody.

Existuje ešte tretia možnosť, ako rastliny prezimovať – vyberieme ich zo substrátu a očistené a zabalené v rašelinníku uskladníme v chladničke. Pravidelne ich však kontrolujeme, či sa neobjavila pleseň.

Čo sa týka zavlažovania, pri všetkých mäsožravkách je vhodné používať dažďovú vodu, alebo, ak nemáme možnosť ju zachytiť, tak destilovanú. Mäsožravky si totiž obvykle vyžadujú kyslý, rašelinový substrát a minerály vody z vodovodu alebo studne tento substrát neutralizujú, čo veľmi znižuje jeho trvanlivosť. Presádzame podľa veľkosti nádoby, obvykle raz za rok.

Netestujte zbytočne jej reakcie

Mucholapky so svojimi efektnými pascami zvádzajú, najmä najmenších pestovateľov, k skúšaniu efektivity ich reakcií zatvárania sa na dotykové podnety. Nie je však vhodné tieto listy zaklápať naprázdno, rastlina sa vysiľuje a efektivita pascí sa vyčerpáva. Naprázdno sa totiž každý list dokáže zatvoriť asi trikrát až päťkrát, s reálnou korisťou len raz alebo dvakrát. Následne zostáva otvorený a nereaguje.

Samotný mechanizmus spúšťania pascí je veľmi zaujímavý. Na každej vnútornej čepeli listov si môžeme všimnúť 3 chĺpky – trichómy, ktoré slúžia ako senzory a po dvojitom stimulovaní spúšťajú zaklapnutie pasce. Prečo až po dvoch impulzoch? Je to preto, aby sa rastliny chránili pred náhodným dráždením napríklad dažďovými kvapkami. Ak sa v pasci ocitne koriť, list sa otvorí až po jej strávení – teda často až po 5 – 7 dňoch. Ak bol zatvorený „naprázdno“, obvykle sa otvorí do 24 hodín. Po otvorení pasce zostáva po koristi jej chitínový obal, bielkoviny sú pomocou tráviacich štiav strávené.

Čo sa týka ich prikrmovania, skôr je pre ne lepšie, ak nemajú hmyz vôbec, ako prílišné prekrmovanie, ktoré môže rastliny až zabiť. Optimálna dávka je maximálne jedna mucha týždenne.

Ak sa stane, že mucholapka začne tvoriť kvetnú stonku, je žiaduce odstrániť ju už v zárodku, pretože jej kvitnutie, hlavne počas kritickej zimnej sezóny, môže rastlinu vysiliť až tak, že uhynie. V sezóne, ak majú rastliny dobré podmienky, môžeme kvety ponechať, ale opäť treba počítať s rizikom vysilenia.

Mucha v mäsožravej rastline - mucholapke — Mucholapka podivná Foto: Shutterstock

Rosičky sú odolnejšie

Podstatne odolnejšie sú rosičky (Drosera sp.), ktorých 2 druhy sa vyskytujú vzácne aj v našej prírode – rosička okrúhlolistá a rosička anglická (Drosera rotundifolia a Drosera anglica).

Tento rod je mimoriadne bohatý, čo sa týka typov biotopov, v ktorých sa na celom svete vyskytujú. Z toho vyplýva, že potrebujú odlišné podmienky v závislosti od pôvodu a ich nárokov. V dnešnom článku sa však zameriame len na druhy ľahko pestovateľné v bytoch. Sú to druhy rastúce v miernom pásme i tropických podmienkach. Niektoré z týchto rastlín majú stanoviská trvalo zamokrené, iné vyžadujú aj suchú periódu. Takými sú napríklad tzv. „hľuznaté rosičky“, ktoré v období dormancie často úplne stratia listy.

Naopak, druhy pochádzajúce z rašelinísk sú často najmenej problematické, ich pestovanie nie je náročné a sú ľahko dostupné, preto práve im venujeme nasledujúce riadky. Podobne ako u mucholapiek, i tu pestujeme rastliny v rašeline, prípadne zmesi rašeliny a riečneho piesku, niekedy sa pridáva aj perlit. Aj tieto rastliny zavlažujeme dažďovou, prípadne destilovanou vodou.

Na rozdiel od mucholapiek druhy rosičiek bežne predávané u nás nepotrebujú zmenený režim pre zimovanie, postačí nám slnečné okno počas celého roku. Je vhodné, ak majú vlhkejší vzduch, avšak nie všetky druhy znesú uzavreté vitríny s minimom pohybu vzduchu. Ak však stoja vo vode, obvykle sa im aj v bytových podmienkach listy pekne rosia.

Výrastky, na ktorých sa objavuje „rosa“ sa nazývajú tentakuly a dokážu svojimi lepkavými sekrétmi korisť efektívne prilepiť na listy, následne zafixovať a pomocou nich korisť vysať z biologicky výživných látok. Ich pohyb, podobne ako pohyb listov pri lapaní koristi, je však na rozdiel od mucholapiek podstatne pomalší, prakticky nebadaný. Niektoré druhy s väčšou plochou listov sú však schopné mať na jednom liste súčasne až niekoľko kusov koristi.

Rosička okrúhlolistá — Rosička kapská Foto: Shutterstock

Zoznámte sa s druhmi rosičiek

Najčastejšie sa môžeme stretnúť s rosičkou lopatkolistou (Drosera spatulata) a rosičkou vláskatou (Drosera capillaris). Veľmi atraktívne sú rosička dvojitá (Drosera binata) a rosička kapská (Drosera capensis). Obe posledne spomenuté majú väčší vzrast, čím sú atraktívnejšie a efektívnejšie z pohľadu lapania koristi. Rosičku dvojitú je možné zimovať v dormancii v chlade.

Rosička kapská dokáže veľmi účinne lapať octomilky a otravné smútivky. Je však nutné povedať aj to, že vďaka pestovaniu v rašeline, ktorá si vyžaduje trvalé zamokrenie, vytvárame ideálne podmienky pre výskyt smútiviek. Ak si chcete kúpiť mäsožravku s úmyslom zbaviť sa mušiek, často dosiahnete pravý opak. Vzhľadom na to, že sú mäsožravky obvykle veľmi citlivé na akýkoľvek chemický ruch, môžeme smútivky a ich larvy zlikvidovať efektívne použitím parazitických hlístic.

Čo sa týka kvitnutia, kvitnú bežne a bez problémov, často sa kvety aj opelia, a poskytujú klíčivé semená. Mäsožravky týchto typov si však môžeme množiť aj listami.

Rosička kapská a mravec — Rosička kapská Foto: Shutterstock

Tučnice

V obchodoch sa môžeme pomerne bežne stretnúť aj ďalším rodom mäsožraviek – tučnicami (Pinguicula sp.). Patria k bezproblémovým, ľahko pestovateľným a vďačným rastlinám, navyše sa za starostlivosť odmenia pomerne atraktívnym kvitnutím. Aj pri tučniciach ide o bohatý rod z rôznych typov biotopov. Vzácne sa vyskytujú aj voľne v prírode na našom území, objaviť ich môžeme na rašeliniskách a mokrých lúkach (tučnica obyčajná, tučnica alpínska).

V tropických, ale aj severských oblastiach nájdeme druhy, ktoré majú v období dormancie zhustený, priam sukulentný spôsob rastu listov. Nepriaznivé obdobie tak prečkajú v podobe ružíc listov zmenšených na minimum. Tieto druhy však obvykle pestujú len pokročilí pestovatelia, do bytových podmienok sú vhodnejšie bežne predávané hybridy s vyššou odolnosťou. Vo vhodných podmienkach zdobia tučnice počas celého roka pomerne výrazné kvietky pripomínajúce fialky.

Čo sa týka pestovania, vyberieme im slnečné okno a rašelinový substrát a dbáme na to, aby stáli vo vode. Listy tučníc sú oveľa miernejšie „vyzbrojené“ lepivými útvarmi ako rosičky, napriek tomu lovia smútivky pomerne efektívne.

Tučnica (*Pinguicula moranensis*) Foto: Shutterstock

Pasívne mäsožravé rastliny

Od aktívnych lovcov teraz prejdeme k mäsožravkám, ktoré majú pasce pasívne – lovia len vďaka mechanizmom tvarov ich listov. Sú to obľúbené Sarracenie, ale tiež krčiažniky (Nepenthes sp.), alebo menej známe Darlingtonie, Heliamphory a Cephalotusy.

Sarracenie

Sarracenie sa vyskytujú v prírode rôznorodo, čo sa týka ich foriem, ale aj podmienok. V predaji sú však obvykle množené hybridné klony so zvýšenou odolnosťou a prispôsobením sa na bytové podmienky. Často tieto rastliny môžeme pestovať celoročne aj v exteriéri. Sú veľmi odolné, majú zaujímavý vzhľad korunovaný veľmi atraktívnymi, pomerne veľkými kvetmi. Pri bežnom domácom pestovaní je vhodné slnečné okno, rašelinový substrát a stála hladina dažďovej či destilovanej vody (1 – 2 cm).

Napriek tomu, že ich pasce sú pasívne, a teda sa okrem svojej stavby nijako nepohybujú v záujme ulovenia koristi, dá sa povedať, že sú spomedzi všetkých spomínaných mäsožraviek najefektívnejšie. Ak po zožltnutí odstrihnete ich list a pozriete sa, čo sa v jeho lieviku počas jeho života nazbieralo, ostanete zrejme veľmi prekvapení, aké efektívne tieto pasce sú. Často je list zaplnený do značnej miery zbytkami telesných schránok rôzneho hmyzu, najmä, ak rastlinu letníme v exteriéri.

Sarracenia x rehderii Foto: Shutterstock

Krčiažniky

Osobitou skupinou sú svojou veľkosťou a zjavom atraktívne krčiažniky (Nepenthes sp.). V čom sa líšia? Sú podstatne väčšie (sú to vlastne liany) a majú dva typy pascí – zemné a vzdušné. Pasce sa líšia svojou stavbou, aj s ohľadom na efektívny lov koristi, či už lezúcej, alebo aj lietajúcej. Krčiažniky sú schopné v prírode uloviť a stráviť aj menšie hlodavce.

Pre svoj život potrebujú vyššiu vlhkosť vzduchu, okolo 70 – 80 %. Z tohto dôvodu sú pre ne vhodné vitríny a skleníky, avšak dajú sa kúpiť aj druhy a krížence, ktoré prospievajú aj na obyčajnom panelákovom okne. Na nedostatok vzdušnej vlhkosti reagujú zasychaním a netvorením pascí. Ako substrát je pre ne vhodná zmes hrubej vláknitej rašeliny, perlitu, dubovej kôry, niekedy sa pridáva aj molitan či polystyrén na odľahčenie. Tento rod rastlín nemá výraznejší zimný útlm.

Svet mäsožraviek rozhodne nie je malý

Botanická ríša oplýva podstatne bohatšou škálou hmyzožravých rastlín, či už na zemi, v korunách stromov, alebo dokonca aj v pôde a vo vode. V našej prírode môžem nájsť spolu 8 druhov mäsožravých rastlín.

Rastlinná ríša je zdrojom nekonečného úžasu, príbehom neskutočnej adaptability na najrôznejšie podmienky a schopnosti kompenzovať si výživu z chudobného prostredia. To, ako to robia mäsožravky, patrí k tým najpôsobivejším. Niet sa prečo čudovať, že mnohých fascinujú a chceme ich mať aspoň na čas vo svojej blízkosti, aby sme si mohli užívať ich výnimočnosť. Ak im dokážeme vybrať vhodné podmienky, môžu sa stať našimi spoločníkmi na dlhší čas a byť zdrojom potešenia a možno i údivu mnohých návštev.