Nenahraditeľné opeľovače, zemné samotárske včely

Príroda sa prebudila, rozkvitli prvé jarné kvety a objavuje sa aj hmyz a iné živočíchy. Keď v záhrade nájdete miesta, kde to bzučí tesne nad zemou, ide zrejme o kolóniu samotárskych včiel. A to je to šťastie.

Opeľovače sú neoddeliteľnou a nenahraditeľnou súčasťou prírody. Vďaka včelám a inému hmyzu sa dokáže rozmnožovať viac ako 70 % všetkých rastlinných druhov v Európe. Dokonca až 4 z 5 plodín v našej výžive by neboli, nebyť hmyzu prepravujúceho peľ z kvetu na kvet.

Každý si pod pojmom opeľovač ihneď predstaví včelu medonosnú. Hoci nám dáva med, vosk či propolis, vďaka zbernému orgánu na nohách je na efektívne opelenie až príliš dokonalým zberačom peľu. Nie všetok hmyz disponuje takým zberacím aparátom, peľ sa im lepí na rôzne miesta na tele, a to je vlastne pre opelenie výhoda. Tým, ako z nich pri dosadaní na kvet opadáva, sú násobne lepšími opeľovačmi v porovnaní s včelou medonosnou. A to je vlastnosť, ktorú isto ocení každý z nás záhradkárov. Preto je potrebné, aby sme pri hospodárení v záhrade chránili aj tieto nenápadné živočíchy, lebo aj vďaka nim môžeme vôbec zbierať úrodu.

Bez úľov

Samotárske včely si nebudujú úle ani iné podobné hniezda. Zväčša žijú jednotlivo. Samica si po spárení so samcom hľadá dutinu v dreve, v mŕtvom steble rastliny alebo v pôde. Do nej vnáša peľ a nektár z kvetov rastlín a na tieto zásoby následne kladie vajíčka. Keď sa dutina úplne naplní, otvor uzavrie a odlieta preč zakladať ďalšie hniezdne komôrky. O vyvíjajúci sa plod sa nikto nestará. Z vajíčok sa liahnu larvy, ktoré postupne požierajú pripravené zásoby potravy. Či už v tom istom roku, alebo v nasledujúcom sa liahnu nové jedince včiel a cyklus sa opakuje.

Týmto spôsobom života žijú na Slovensku stovky rôznych druhov včiel. Každý jeden z nich opeľuje jeden alebo len obmedzený počet druhov rastlín, ktoré sa na ich opeľovacie schopnosti spoliehajú.

„Susedská“ výpomoc

Samotársky spôsob života so sebou prináša aj negatíva. Najvýraznejším je náročná obrana proti rôznym parazitom. Keď samotárska včela odlieta zberať peľ, jej hniezdna komôrka ostáva nechránená. Aj preto mnohé druhy žijú v kolóniách, keď si viaceré samice zakladajú hniezda vedľa seba. Spoliehajú sa na to, že v každom momente tam bude aspoň jedna z nich, ktorá bude lietať nad vlastným hniezdom a súbežne tak brániť aj hniezda susediek. Je to podobné, ako keď sa susedia na jednej ulici poznajú a navzájom si „strážia“ svoje majetky pred zlodejmi.

Môže sa stať, že takéto včelie aglomerácie dosiahnu aj niekoľko stoviek jedincov. Efekt je o to väčší, keď sa liahnu samce, ktoré majú ambície sa so samicami páriť. Je ich často viac ako samíc a ich snaha hľadať voľné partnerky môže navonok pripomínať roj. Absolútne sa ich však netreba báť, napokon samce včiel vôbec nemajú žihadlo. Majú ho totiž premenené na kopulačný orgán. Samice síce majú žihadlo, ale človeka ignorujú. Slabé bodnutie môže nastať jedine pri zovretí včely v pästi alebo pri pristúpení bosou nohou.

Hniezdia v trávniku

Na jar nás môže prekvapiť hodvábnica jarná (Colletes cunicularius), ktorá často hniezdi v pôde ušliapaných trávnikov. Opeľuje najmä vŕby. Je pomerne veľká (až 14 mm) a nápadná, preto si ich hniezdne kolónie môžeme ľahko všimnúť. Nie je pre nás nijako nebezpečná. Dospelé jedince žijú približne štyri týždne.

V kosených častiach trávnika zvyknú veľmi početne hniezdiť ploskočielky (Lasioglossum calceatum). Sú tmavo sfarbené s veľkosťou do jedného centimetra. Vytvárajú jednoduché spoločenstvá tvorené viacerými samicami. Ak máme v pôdnom substráte trávnika menšie dierky, ide pravdepodobne o vchody do ich hniezdnych dutín. Opeľujú nízke lúčne kvety, pričom nie sú vyberavé. Často ich nájdeme sedieť na púpave, ďateline či sedmokráskach.

V piesčitých substrátoch nám zvyknú robiť spoločnosť samotárske včielky rodu Andrena. Asi najbežnejšia z nich je pieskárka plavá (Andrena fulva), ktorá je výborným opeľovačom javorov, ríbezlí, egrešov a ovocných stromov. Najčastejšie hniezdi v polotieni popri chodníkoch a medzi záhradnými dlaždicami.

Rady biológa

Adrián radí, ako prilákať samotárske včely na svoj pozemok a ako ich chrániť.

• Ak nájdete na svojom pozemku početné hniezda samotárskych včiel, dané miesto si označte alebo inak zapamätajte. V čase hniezdenia je vhodné ich chrániť pred vyrušením a škodlivými činiteľmi. Lietajúce včely po troch až piatich týždňoch samy zmiznú. Ich plod zostáva v zemi a liahne sa každý rok v rovnakom období.
• Miesta s kolóniami samotárskych včiel mechanicky neničte (napr. rýľovaním alebo orbou). Strata takejto kolónie je veľkým negatívnym zásahom pre faunu opeľovačov vo vašej záhrade a jej okolí.
• Hniezdne kolónie samotárskych včiel sú dlhoveké. V miestach s výskytom kolónií včiel sa snažte ponechať rovnaký režim kosenia.
• Kolónie samotárskych včiel je prakticky nemožné bezpečne presťahovať. Ak to nie je nevyhnutné, je výhodnejšie sa s nimi naučiť žiť v mieri. Sú to mimoriadne užitočné živočíchy.
• Ak si chcete vytvoriť vhodné miesto na hniezdenie rôznych druhov samotárskych včiel, skúste na malej ploche, napr. 2 × 2 metre, primiešať do pôdy väčší podiel piesku a substrát udržujte obnažený od rastlín. Metóda je efektívna najmä v miestach s hutnejšími pôdnymi typmi.

Text: Mgr. Adrián Purkart, PhD.
Foto: isifa/Shutterstock
Zdroj: časopis Záhrada

Zdieľať

Sledujte Záhradu v službe Google Správy

Ďalšie zaujímavé články

Zachráňme hmyz! Riešenie jeho úbytku sa skrýva aj vo vašej záhrade Poznáte dreváre? Sú to naše najväčšie samotárske včely Včela medonosná možno nie je naším najdôležitejším opeľovačom. Poznáte tieto tvrdo pracujúce druhy? Modlivka, maskovaný predátor hmyzu so záľubou v jedení partnera Netopiere: Noční strážcovia oblohy, ktorí vám pomôžu zbaviť sa komárov Nie sú to pavúky, hoci tak vyzerajú. Spoznajte neškodné kosce, ktoré sa dokážu naklonovať