Domáce semenárenie: Ako zbierať a uchovať vlastné osivo

Len málokto nikdy neskúsil v druhom roku vysiať semienka, ktoré si uschoval z minuloročnej úrody. Vlastné semenárenie má neskutočné kúzlo, vďaka ktorému môžete pre ďalšie generácie uchovať aj veľmi staré a vzácne odrody zeleniny alebo kvetov.

Zber a skladovanie vlastných semienok zeleniny a kvetín zo záhrady — Foto: Shutterstock

Avšak so semienkami z vlastnej záhrady je to trochu zložitejšie, než sa môže na prvý pohľad zdať. Ak nie sme zbehlí v genetike, je jednoduchšie a najmä praktickejšie získavať semená z pôvodných starých odrôd zeleniny. Sú to tie, ktoré nie sú označené prívlastkom F1 hybrid.

I tak bude pestovanie rastlín z vlastných semienok dobrodružstvom. Niekedy sa totiž môžu rastliny opeliť s príbuznými druhmi či odrodami z okolitých záhradiek alebo z polí a to, čo zo semien v ďalšom roku vyrastie, nebude úplne identické s tým, čo pestujeme tento rok.

Prečo sa vôbec do semenárenia púšťať?

Vieme ušetriť na kúpe semien, najmä ak niektoré druhy pestujeme vo väčšom množstve. Z vlastných semienok si taktiež dokážeme udržať obľúbené odrody, pretože sa stáva, že niektoré časom celkom zmiznú z ponuky semenárskych firiem. Nielenže ich takto uchováme, ale môžeme ich ponúknuť iným nadšeným záhradkárom na niektorej zo semenárskych búrz.

Ďalšou výhodou je aj naše povedomie o vlastnostiach danej odrody a o tom, ako sa správa v rôznych podmienkach, keďže tie sa každý rok trochu menia. Veľmi dobre tiež vieme, ako sme vlastné semienka vypestovali, čiže či a čím sme rastliny postrekovali, prípadne či sme záhon počas sucha dostatočne zalievali, prípadne či bol porast zdravý. To všetko sa totiž odráža na ich kvalite.

Keď sa rozhodneme pre produkciu vlastných semienok, pokúsime sa o danej odrode zistiť čo najviac informácií. Na domáce semenárenie sa najlepšie hodia hlavne staré nehybridné odrody, teda také, ktoré neprešli náročným šľachtením.

A kde také semienka získame? Existuje hneď niekoľko možností. Niektoré pôvodné krajové odrody zoženieme v špecializovaných internetových obchodoch alebo na semenárskych burzách, kde nájdeme rovnako nadšených pestovateľov.

Osloviť tiež môžeme napríklad semennú banku zameranú na uchovávanie starých odrôd. No pozor! V niektorých prípadoch semenné banky vyžadujú, aby sme časť získaného osiva v čo najväčšej čistote v ďalšom roku vrátili. Tak podporíme uchovanie danej odrody a jej vrátenie do kolobehu.

Zber a uchovávanie vlastných semien fazule — Foto: Shutterstock

Pozor na izolačné vzdialenosti

Zatiaľ čo semenárenie pri kvetoch býva väčšinou pomerne jednoduché a bez väčších prekážok, pri zelenine je dobré dodržiavať niekoľko zásad. Ak nám však v nasledujúcom roku z vlastných semienok vyklíčia mladé sadenice, bude to tá najväčšia odmena za naše úsilie.

Niekedy to so sebou prináša aj prekvapenia, hlavne ak prišlo k náhodnému opeleniu (hovorí sa tomu i sprášenie), ktorému sa zvyčajne v bežnej záhradke nedá predísť. K sprášeniu vetrom alebo hmyzom prichádzalo úplne bežne aj v minulosti, vlastne aj vďaka tomu sa dnes tešíme z množstva zaujímavých odrôd zeleniny a kvetov.

Keď však chceme získať semená konkrétnej odrody, takému sprášeniu treba čo možno najviac predísť. Pri každej odrode zeleniny je nutné pri výsadbe dodržať takzvanú izolačnú vzdialenosť, teda odstup pestovateľského záhona s jednou odrodou od inej odrody rovnakého druhu.

Napríklad, ak by sme chceli z jednej záhrady získať osivo viacerých odrôd tekvíc, mali by sme záhony založiť v čo najväčšej vzdialenosti od seba. V prípade tekvice je takáto izolačná vzdialenosť viac ako 300 metrov. To je v menšej záhrade takmer nemožné dodržať. Preto sa pri menších pozemkoch, navyše obklopených ďalšími záhradami, kde nemáme pod kontrolou, čo pestujú susedia, odporúča pestovanie s cieľom získania semien takých druhov, ktoré majú kratšie izolačné vzdialenosti.

Dobrou voľbou sú rôzne odrody paradajok, kde až na pár výnimiek stačí dodržať odstup od iných odrôd viac ako tri metre. Podobne sú na tom aj hrach či šalát. Keď pestujeme len jednu odrodu z určitého druhu, riziko prenosu peľu z príbuzných odrôd sa výrazne zníži.

Domáce semenárenie z rastlín zo záhrady — Foto: Shutterstock

Semienka pozberáme, čistíme, dosušíme a uložíme

Zatiaľ čo samotné získanie osiva je pri niektorých druhoch ľahké, pri iných je časovo trochu náročnejšie. Jednoduché to je pri tých, ktorých semená ľahko vylúpneme z plodu a len mierne dosušíme.

Pri paradajkách či uhorkách však počítame s dôkladnejším postupom. Ich semená sú obalené slizovitou vrstvou, ktorej sa potrebujeme pred sušením zbaviť. Hneď ako je osivo čisté, opatrne ho dosušíme buď v suchej miestnosti, alebo v sušičke na ovocie, v ktorej teplota nesmie presiahnuť 35 °C. Pri izbovej teplote by sme semienka sušili napríklad aj niekoľko týždňov, v sušičke na ovocie to môže byť jednodňová záležitosť.

Pri iných druhoch je semenárenie náročnejšie z dôvodu, že ide o dvojročné rastliny, napríklad petržlen, mrkva, repa a podobne. Ak získame osivo týchto druhov a vysejeme ho, vlastného osiva sa dočkáme až ďalší rok.

Skladovanie vlastného osiva z paradajok v sklenenej fľaši — Foto: Shutterstock

Keď sú semienka dostatočne usušené, dočistíme ich ručne, niekedy i za pomoci fúkania, pričom odfúkneme drobné rastlinné nečistoty. Ak máme semienok väčšie množstvo, rozdelíme ich do viacerých papierových vrecúšok, a to v takom množstve, ktoré zodpovedá dávke využiteľnej pri výseve v jednom roku. Vrecúška uchováme na tmavom a suchom mieste, kde nekolíše teplota ani vlhkosť.

Ak máme miesto v mrazničke, kde sa teplota pohybuje okolo 18 stupňov pod bodom mrazu, uchováme ich vzduchotesne uzatvorené priamo tam. Bežne však stačí vrecká s osivom uložiť najlepšie do patentových pohárov, na ktoré nalepíme ceduľku s označením odrody a dátumom zberu. Na výsev si vyberieme z pohára či z mrazničky len potrebné množstvo vrecúšok.

Krok za krokom: Ako získať vlastné semienka paradajok

1. Semienka je možné získať len z pôvodných nehybridných odrôd. Plne dozretý plod rozrežeme na polovicu.
2. Do nádobky či pohárika vytlačíme šťavu vrátane semienok. Môžeme si pomôcť aj polievkovou lyžicou.
3. Šťavu necháme dva dni kvasiť pri izbovej teplote. Scedíme cez sito, niekoľkokrát prepláchneme vodou. Tie, ktoré plávajú na vode, odstránime.
4. Rozložíme na pijavý papier a necháme dosušiť pokojne aj týždeň. Skladujeme ich v papierových vreckách na tmavom a suchom mieste.