Záhradkárska osada: Komunita, ako si ju pamätajú naši otcovia a mamy. Čo sa zachovalo?

Záhradkárske osady, ako ich poznáme z minulosti, majú časy najväčšej slávy už sa sebou. Pre panelákových ľudí však boli svojho času takmer jedinou možnosťou, ako si dopestovať vlastnú úrodu, a súčasne prinášali spojenie s rovnako „naladenými“ ľuďmi.

História záhradkárskych osád a združení na Slovensku siaha až do roku 1796, keď vznikol v Jelšave Čerešníčky spolok, ktorý fungoval takmer sto rokov. V samostatnom Československu vznikla v roku 1920 Slovenská ovocinárska spoločnosť, neskôr, v roku 1969, vznikol Slovenský ovocinársky a záhradkársky zväz, ktorý od roku 1979 funguje pod názvom Slovenský zväz záhradkárov (zdroj: Slovenský zväz záhradkárov).

Záhradkárske osady alebo kolónie existujú dodnes. V dobe anonymity za vysokými murovanými plotmi sa však už v mnohých prípadoch vytratil kolektívny duch a spoločná radosť. Ustali spoločné akcie, veľké gulášové párty, ale aj kolektívne práce.

Záhradkárska osada Osuské-Opendáky je iná. Čas jej neubral na atraktívnosti, osadníci sa neuzavreli a naďalej žijú bez plotov, vzájomne si pomáhajú, a ako tvrdia, stále je čo zlepšovať. Osadu sme navštívili pri príležitosti osláv 30. výročia jej založenia. O jej minulosti, prítomnosti, ale i budúcnosti sme sa porozprávali s predsedom Ing. Jánom Ukropcom.

Výhľad zo záhradkárskej osady — Neďaleko mesta, no predsa v lone prírody.

Kedy a ako vznikla osada?

Osada vznikla v roku 1988. Bola to však len členská základňa. Od JRD Jablonica sme na 50 rokov dostali do prenájmu starý sad. Bolo treba opraviť oplotenie, vykopať ryhu po cestách na rozvod vody a elektrickej energie, vykopať studňu na pitnú vodu, zriadiť studňu na polievací vodovod.

V roku 1990 sme na základe počtu odpracovaných brigádnických hodín prideľovali záhradky, zatiaľ do prenájmu. Niektorí záhradkári začali budovať chatky. Začala sa rodiť terajšia krása, začali sa tvoriť medziľudské vzťahy.

V roku 1995 som z úplnej neznalosti problematiky vykonal výkup 9 ha pôdy od 57 pôvodných vlastníkov takmer z celého Slovenska. Pôdu neznámych vlastníkov som vykúpil od SPF SR doslova za babku. V roku 2000 po vykonaní nového GP 1/1999 sme previedli záhradky do osobného vlastníctva záhradkárov. Ostatné záhradkárske osady vtedy ešte spali. Vykupovali neskôr, v rokoch 2008 – 2010, za vysoké ceny.

Čo bolo najťažšie pri zakladaní takejto osady? Koľko záhrad vzniklo?

Osada bola pripravená na 160 záhradiek. Všetky sa ale neobsadili, a tak bolo povolené zobrať si ešte jednu záhradku, prípadne si dvaja prerozdelili 3 pôvodné záhradky.

Na začiatku bolo najťažšie primäť ľudí pracovať na spoločnom. Každý rok bolo treba za 1 záhradku odpracovať 16 brigádnických hodín a na súhlas so stavebným povolením odpracovať ešte ďalších 50 hodín. To bolo v začiatkoch, keď boli pozemky v prenájme ZO SZZ a výbor ich formou zmluvy o prenájme prideľoval jednotlivým záhradkárom na 50 rokov.

Neustále sme vylepšovali cesty, prístupy k osade a hlavne sme bojovali na fronte odpadového hospodárstva. Začali sme triediť odpad, vybudovali sme 4 kompostoviská, položili sme panelové cesty na svahy ciest. K tomu sa každý rok čistil potok vedúci k studni na úžitkovú vodu. Každý rok, stále a stále. Tu sa tvoril kolektív ľudí, na ktorých sme si následne zakladali pri spoločnej práci.

Užívali sme si život v záhradkách a rozmýšľali sme, čo ďalej, vyhlasovali sme jednotlivé roky: Rok dôvery, Rok spokojnosti, Rok zblíženia, Rok spolupatričnosti… Stále sme však mali na spoločné materiálne zabezpečenie iba starú hrdzavú plechovú stavbársku búdu a letné posedenia sme organizovali na ploche parkoviska. Len tak, pod slnečníkmi. Sedeli sme na zemi alebo na prinesených stoličkách a laviciach.

Záhradkárska osada — Recyklačné centrum postavili svojpomocne.

A tak sme začali ako prví na Záhorí poberať 2 %, akumulovali sme finančné prostriedky. V roku 2010 sme na základe stavebnej dokumentácie začali s výstavbou recyklačného centra. V lete 2014 sme stavbu skolaudovali a dali do prevádzky. Tu sa robia schôdze, posedenia, výstavy, kapustnice, zabíjačky, rodinné oslavy. Máme tu uskladnený pomocný materiál na kosenie, úpravu vody, čerpadlá, nástenky, archivujeme tu dokumentáciu za celých 30 rokov.

Posledné dva roky sme organizovali otváranie studničiek podľa starých tradícií. Zároveň organizujeme dvakrát v roku športové odpoludnia pre deti.

Čo považujete za najväčší úspech osady? Na čo ste hrdý?

Záhradkárska osada je zvláštna skupina ľudí – rôzne povolania, stav, charaktery, rôzne problémy, šťastné rodiny, osamelí ľudia, zakomplexovaní ľudia, ľudia snaživí, plní zdravého optimizmu, zapálení pre spoločnú vec.

Za najväčší úspech osady preto považujem súdržnosť, pocit spolupatričnosti medzi záhradkármi. Vidím, že ľudia radi chodia do osady, že ju prijali za svoju. Máme vybudované dve studne na pitnú vodu, polievací vodovod, ktorý nám slúži počas celého vegetačného obdobia.

Automatické otváranie a zatváranie vstupných brán dáva ľuďom istotu, že sú chránení oni i ich majetok, dohodami máme zabezpečený v osade odvoz komunálneho odpadu, triedeného odpadu, zdravotné zabezpečenie, protipožiarne zabezpečenie a nepravidelné obchádzky polície z obvodného oddelenia v Jablonici.

A naopak, čo vás a vašich záhradkárov najviac trápi a radi by ste to zmenili?

Trápi nás stále častejší egoizmus, nevšímavosť niektorých záhradkárov, plytvanie vodou. Celé roky sa snažíme presadzovať u členov ZO SZZ dobrovoľnú disciplínu. To je taká, že „ja chcem a nie musím“. S výmenou generácií je však stále menej takých, čo chcú, a viac takých, čo si uvedomujú, že nemusia.

Je veľký rozdiel medzi záhradkármi v čase, keď ste začínali, a tými súčasnými? Je ťažšie teraz udržať komunitu jednotnú? Ako sa vám to darí?

Keď sme začínali, ľudia chceli, aj keď na to nemali dosť finančných zdrojov. Niektorí boli sklamaní, prekvapení pracovnou záťažou na svojom a spoločnom. Našťastie odišli a na ich miesta sme prijali postupne ľudí, ktorí majú vzťah k pôde, k práci, k ľuďom a ku kolektívu. Toto bolo naše heslo vo výbore ZO, lebo takí sme boli.

Záhradkárska osada

Od roku 2000 sa členská základňa obmenila z 50 %. Mnohí záhradkári postupne zdedili po rodičoch záhrady, a tak svoje predali. Boli aj chytráci, čo sa snažili obohatiť na osade. Najhorší sú, žiaľ, tí záhradkári, ktorí kúpili záhradu s chatkou vo vybudovanej, hotovej osade. Myslia si, že si všetko zaplatili a nemajú viac záujem o spoločné práce. Ono sa to však všetko samo nevytvorilo. Je tu veľký podiel skutočnej poctivej práce.

Záhradky prechádzajú z otcov na synov, v posledných rokoch sa stali členmi osady aj cezpoľní z Bratislavy, z Trnavy. Paradoxne sa hlavne oni plne zapojili do spoločnej práce a tým aj do kolektívu osadníkov, a tak spolu prežívame pekné chvíle v našej milovanej osade.

A ako udržujeme komunitu? Organizovaním spoločných akcií, vzájomným pomáhaním si, vychádzaním v ústrety jednotlivým členom. Niekedy stačí iba priateľské pozdravenie, úsmev a prehodiť pár slov o živote – skrátka, byť bútľavou vŕbou medzi svojimi. Podčiarkujem, medzi svojimi.

Tento rok sme oslavovali 30. výročie osady. Vtedy statní štyridsiatnici sú dnes opotrebovaní sedemdesiatnici. Nevzdávame sa však a plánujeme nové a nové akcie, pracovné úlohy, pretože iba to nás udrží pri aktívnom živote.

Čo odkážete našim čitateľom – ostatným záhradkárom?

Dobré a pekné veci sa rodia ťažko. Nezabúdajme na to, že všetko robíme pre našich potomkov. Tie záhrady budú raz potrebovať, aj keď o tom ešte nevedia…

Vizitka

Ing. Ján Ukropec

Celý svoj aktívny vek bol zamestnancom štátnej správy, vojakom z povolania. Získal hodnosť plukovník, vyštudoval vysokú školu a postgraduálne štúdium na Vojenskej akadémii v Brne. Do výsluhového dôchodku odišiel po 8-očnom pôsobení na ÚV SR v Bratislave, pracoval na najvyššom poste vojaka, v Rade obrany štátu.

Ako mladý dôchodca sa pustil do plnenia úloh v meste Senica v rámci spoločenských organizácií. Založil Zväz vojakov z povolania, organizoval plesy delostrelcov, športové hry žiakov ZŠ a stredných škôl, sústredenia stredných škôl vo výcvikovom priestore Lešť.

Osem rokov pôsobil v občianskom výbore pri MsÚ Senica a jedno volebné obdobie pracoval v komisii ŽP a verejného poriadku.

Od roku 1994 vykonáva funkciu predsedu ZO SZZ Osuské-Opendáky, je tiež predsedom spoločenstva vlastníkov bytov a NP. U záhradkárov sa angažuje najmä v oblasti rezu ovocných stromov, v organizovaní zájazdov, miestnych a okresných výstav. V roku 2014 organizoval v rámci mesta Senica kurz záhradkárov.

Momentálne žije v Senici ako aktívny dôchodca, má 4 deti a 7 nádherných vnúčat.