Život v záhrade očami biológa: Slimáky s ulitou, tolerovaní spoločníci

Slimákov s ulitou si všímajú a rady pozorujú najmä deti. Možno aj vďaka tomuto putu, ale aj faktu, že na rozdiel od ich vzdialených príbuzných slizniakov nenarobia veľa škody, ich v našich záhradách tolerujeme.

Slimák záhradný

Slimáky patria medzi mäkkýše. Ich mäkké, slizovité telo chráni ulita, ktorá je vlastne vonkajšou kostrou zloženou z viacerých vrstiev. Pevnosť jej dodáva najmä kalcit a aragonit. Vytvára sa už v štádiu vajíčka, z ktorých sa liahnu malé slimáky. To, aká bude jej pevnosť, veľkosť či sfarbenie kresby, je pri každom druhu jedinečné a závisí najmä od okolitých podmienok.

Okrem mechanickej ochrany zraniteľného tela slúži aj ako ochrana pred pálčivým slnkom a umožňuje slimákom prečkať dlhšie obdobie sucha. Robia to tak, že si zo slín a vápna vytvoria v ústí ulity viečko, ktoré zamedzí úniku vlhkosti. Ak treba, dokážu sa stiahnuť ešte hlbšie dovnútra a podobných vnútorných priečok si vytvoria viacero. Podobne sa chránia aj pred mrazom. Keď nastanú vhodné podmienky, doslova sa vybúrajú von z ulity. Aj z tohto dôvodu môžeme pozorovať slimáky loziť najčastejšie vo vlhkom prostredí či po daždi.

Tento životný štýl vyžaduje vysokú spotrebu vápenca. Aj preto sú hojné najmä v zásaditom prostredí. Väčšina z nich sú hermafrodity, čo znamená, že každý jedinec má funkčné samčie aj samičie pohlavné orgány. No na to, aby vznikli vajíčka, si musia nájsť partnera rovnakého druhu.

Slimáky na rasltine — Nepriaznivé obdobie (napr. sucho, zimu…) slimáky prečkajú zaviečkované v ulitách.

S ulitou až 5 cm

Najznámejším druhom je slimák záhradný (Helix pomatia). Patrí medzi naše najväčšie druhy. Jeho ulita môže byť široká až 5 centimetrov. Na Slovensku žije v hájoch a v záhradách do nadmorskej výšky asi 1 000 m. Raz ročne, zvyčajne koncom jari, kladú samice do pôdy 40 až 80 vajíčok. Mláďatá sa liahnu do mesiaca.

Živia sa listami a kvetmi rôznych druhov bylín. Výnimočne si pochutnajú aj na šalátoch, no nepatria k významným škodcom. Majú ústny aparát, kde sa nachádza tzv. radula, čo je akoby pevná škrabka, ktorou z povrchu pôdy, kôry a murív zoškrabujú aj povlaky siníc, rias, lišajníkov a machov a premieňajú ich na humus. Funguje to podobne, ako keď si ľudia vkladajú slimáky do akvária, aby im čistili sklá od rias.

Rastú pomerne pomaly – dospievajú po 2 až 4 rokoch. Ich vek môže presiahnuť úctyhodných 20 rokov. V minulosti boli obľúbenou kulinárskou špecialitou. V súčasnosti je ich konzumácia už menej hojná, pričom dôvodom sú čoraz častejšie obdobia dlhotrvajúceho sucha a agresívne poľnohospodárske postupy.

V pásikavej ulite

Veľmi častým druhom v záhradách je slimák meňavý (Cepaea hortensis), prípadne veľmi podobný slimák pásavý (Cepaea vindobonensis). Oproti slimákovi záhradnému sú menšie, s ulitou do 2 cm. Najčastejšie majú belavé až žlté sfarbenie s tmavými pruhmi rôznej šírky. Sú to jedny z najbežnejších druhov naprieč celou Európou. Pôvodne žili v svetlých lesoch, no zapáčili sa im aj riedke porasty krov a stromov v okolí ľudských sídiel. Jeden- až dvakrát ročne kladú približne 30 vajíčok do pôdy.

Hoci sa v zajatí dožívajú až 6 rokov, v prírode sú to len 2 až 3 roky. Dôvodom je, že sú obľúbenou pochúťkou rôznych predátorov, najmä vtákov. Živia sa hnijúcimi listami rastlín. Požieraniu čerstvých listov sa vyhýbajú. Pre svoju nenáročnosť na potravu si jeden jedinec vystačí s priestorom len troch štvorcových metrov.

V tmavších kútoch záhrad

Tmavšie kúty záhrad a miesta na okraji lesa obýva slimák červenkastý (Monachoides incarnatus). Priemer ulity dosahuje jeden a pol centimetra. Je prevažne hnedý s červenými až čiernymi fľakmi. Živí sa najmä odumierajúcim lístím. Podobne ako ostatné spomenuté druhy slimákov, aj tieto sú schopné pochutnať si na hnijúcom ovocí a zelenine. Požierajú ich však až potom, čo sú prvotne poškodené inými živočíchmi.

Rady biológa

Adrián radí, ako podporiť život slimákov s ulitou v záhrade alebo, naopak, ako ho obmedziť.

Pri tvorbe okrasnej skalky použite vápence. Aj na malej ploche so zásaditým substrátom sa môže vytvoriť miesto s vyššou biodiverzitou ulitníkov.
V čase nedostatku inej potravy môžete slimáky s ulitou nájsť napríklad na listových šalátoch, určite však nespôsobujú také škody ako slizniaky. Vtedy ich stačí pokojne pozbierať a odniesť niekam do prírody. Vzhľadom na ich nízke pohybové schopnosti sa rozhodne nevrátia.
Ak žijete v prostredí, kde je slimákov, naopak, príliš veľa, nesiahajte zbytočne po chemických prostriedkoch. Radšej sa snažte do svojej záhrady nalákať vtáky. Najväčšími predátormi slimákov sú drozdy, vrany, straky, sojky a škorce.
Parazitické hlístice používané v záhradách proti slizniakom ich podľa môjho názoru zabijú takisto, nie sú až tak vyberavé.
Na prezimovanie majú rady kôpky humusu, rastlinného odpadu, ale najčastejšie sa doslova zavŕtajú do kyprého substrátu.
Ak nájdete prázdne ulity uhynutých slimákov, neničte ich. Existuje množstvo druhov živočíchov, ktoré sa špecializujú na život v nich. Medzi nimi sú aj niektoré samotárske včely, ktoré si v ich dutinách tvoria hniezda so zásobami peľu. Môžete ich náhodne rozmiestniť na bezpečné stanovištia do polotieňa napríklad pod okrasné kríky.

Text: Mgr. Adrián Purkart, PhD.
Foto: isifa/Shutterstock
Zdroj: časopis Záhrada