Možno ho poznáte z televízie, rádia alebo podcastu. Do povedomia sa dostal vďaka unikátnemu projektu, mapovaniu starých ovocných odrôd a z toho plynúceho založenia genofondového sadu. Reč je o Ing. Ľudovítovi Vaššovi z Ovocnej škôlky Biele Karpaty, inak nazývanej aj Domov stromov.

Kto je Ing. Ľudovít Vašš?
Venuje sa ekologickému poľnohospodárstvu, konkrétne pestovaniu predovšetkým ovocných, ale aj domácich listnatých a okrajovo aj ihličnatých drevín. Vzdeláva verejnosť a propaguje ovocinárstvo. Vyštudoval odbor Krajinárstvo a plánovanie krajiny na fakulte ekológie a environmentalistiky Technickej univerzity vo Zvolene.
Už počas školy sa začal zaujímať o ovocné stromy v krajine a miznúce staré odrody. V spolupráci s mnohými kolegami i kolegyňami sa mu počas niekoľkých rokov podarilo zozbierať niekoľko stoviek starých odrôd. Sú sústredené v tzv. genofondových sadoch. Táto činnosť prirodzene vyústila do založenia ovocnej škôlky, ktorú vedie s kolegom Jánom Veselým. Okrem starých odrôd, ktoré intenzívne množia, predávajú a propagujú, u nich nájdete aj moderné odrody, netradičné druhy a alejové listnaté stromy.
Zaujímavosťou ich škôlky je, že ako jediná na Slovensku funguje v ekologickom režime, a to až na 27 hektároch. Viac nájdete na www.domovstromov.sk.

Čo vás v živote nasmerovalo k ovocinárstvu a ekológii?
Počas štúdia na univerzite som sa ako druhák dostal do jedného občianskeho združenia so sídlom v Novej Bošáci a tam som sa začal zaoberať krajinou. Krajinu do veľkej miery formujú dreviny a konkrétne v Bielych Karpatoch, odkiaľ pochádzam, sú to ovocné dreviny, najmä staré a krajové odrody.
Zistil som, že v krajine tieto staré stromy veľmi rýchlo vymierajú, podobne ako odchádzajú aj starí ľudia a s nimi i tradičné formy obhospodarovania. Preto som sa začal veľmi intenzívne zaujímať o staré odrody a možnosť ich zachovávania. Urobil som etnobotanický výskum v rámci Bielych Karpát, ktorý bol zameraný práve na záchranu bielokarpatského ovocného pokladu. Spolu s českým kolegom Ondřejom Dovalom sme mapovali odrody. Po troch rokoch intenzívneho mapovania som z tohto výskumu robil aj diplomovú prácu. Výsledkom bolo aj to, že sme v Novej Bošáci na pomerne veľkej výmere 12 hektárov založili genofondový sad, čiže takú živú zbierku starých odrôd.
Kedy ste založili túto zbierku? Je ukončená alebo stále niečo pribúda?
Genofondový sad sme zakladali v rokoch 2011 až 2015. V roku 2017 sme založili obdobnú zbierku v Moravskom Lieskovom, kde sme dostali možnosť prenajať si väčšiu výmeru pôdy. Prirodzeným pokračovaním záchrany starých odrôd bolo založenie ovocnej škôlky, ktorá nie je o uchovávaní, ale o rozmnožovaní týchto odrôd pre ľudí.
Chceme, aby toto dedičstvo v podobe starých odrôd bolo zachované dostatočne bezpečne, to znamená, aby rástlo v záhradách ľudí, aby sa to ovocie objavovalo na našich stoloch, premenilo sa na mušty, lekváre, aby ho ľudia jedli. Zabezpečíme to nie tak, že budú dva, tri stromy nejakej odrody v zbierkovom sade, ale že ich budú stovky v záhradách aj v krajine. Preto vediem spolu s kolegom Jánom Veselým túto škôlku. Dá sa povedať, že takmer celý náš profesijný čas – čo býva 12, niekedy aj 14 hodín denne – trávime rozmnožovaním stromov.
Našu škôlku máme ako jediní na Slovensku v ekologickom režime. Tým sme výnimoční.
Koľko odrôd máte v predaji?
Ročne mávame dostupných viac ako 500 odrôd, pričom sa venujeme všetkým ovocným druhom. Sortiment sa pravidelne obmieňa, aby sme každý rok priniesli odrody, ktoré neboli v minulosti dostupné. Nie je možné každý rok namnožiť všetky odrody. Zaujímavosťou je aj veľký genofond drieňov, viac ako 50 odrôd. Sme už dnes pomerne veľký tím, takže toho dokážeme obsiahnuť viac.
Ste priami predajcovia alebo tieto dreviny putujú skôr do iných záhradníctiev?
Práveže my pestujeme a predávame takmer výlučne maloobchodne. Povedal by som, že máme taký uzavretý kruh medzi nami pestovateľmi a spotrebiteľmi. Ľudia k nám prídu, my im radi poradíme a priamo z našich rúk, ktorými sme stromy dopestovali, putujú stromy do ich rúk, ktorí sa o ne budú ďalej starať.

Výskum a mapovanie odrôd
Vráťme sa k výskumu. Koľko starých odrôd sa vám podarilo nájsť?
V regióne Bielych Karpát sme našli viac ako 200 odrôd jabloní, z toho bolo asi 20 vyslovene lokálnych, čiže neboli rozšírené nikde inde, asi 80 odrôd hrušiek, z nich asi 30 lokálnych. Lokálna, regionálna či krajová odroda – to sú všetko synonymá. Neskôr sme sa pustili aj do mapovania Gemera, Štiavnických a Strážovských vrchov, Novej Bane, východu Slovenska, Kysúc, Oravy, Liptova, Malých Karpát. A nerobil som to len ja, ale celý tím ľudí, ktorý okolo mňa vznikol. Tým sa zlepšovala efektívnosť a pribúdali výsledky.
Ako si máme predstaviť mapovanie odrôd?
Zo začiatku bolo systematické a malo metodiku, vedecký charakter aj vďaka tomu, že som to spracovával do svojej diplomovej práce a riešil ako projekt s Chránenou krajinnou oblasťou Biele Karpaty. Zmapovali sme 23 katastrálnych území. Vychádzali sme z tzv. historických ortofotosnímok z roku 1949. Hľadali sme na nich zaujímavé miesta, kde bola roztrúsená vegetácia, čiže nie les ani remízky, ale vyslovene plochy s jednotlivo vysadenými stromami. To je charakteristické pre ovocné dreviny v krajine.
Porovnávali sme to so súčasnými mapami a následne cielene navštevovali dané lokality. Prišli sme na konkrétne miesto, keď tam bol starý strom, vyfotografovali sme ho, odobrali vzorky plodov, zapísali GPS súradnice. Plody sme následne fotili aj štúdiovo do vznikajúceho katalógu. Čo sme nevedeli určiť, pomáhali nám českí kolegovia alebo kolegovia zo západnej Európy, z Nemecka, Luxemburska, zo Švajčiarska atď. V súčasnosti už mapovanie prebieha inak, často nám napríklad sami ľudia nosia zaujímavé plody. Práve podľa plodu sa určuje odroda, podľa jej chuti, farby, dužiny, šupky, kalicha, stopky, jadrovníka, je veľa pomologických určovacích znakov.
Keď chodíme na rodinné výlety, turistiku alebo keď pracovne cestujeme krajinou, tak si všímame zaujímavé stromy. To je už naša profesionálna deformácia. Následne počas zimy odoberieme vrúble alebo v lete očká, čiže genetický materiál, ktorý naštepíme u nás. Keď začne strom plodiť a zistíme, že je kvalitný nielen na mieste nálezu, ale aj u nás, určíme ho a zaradíme do množenia. Nafotíme plody, pridáme do katalógu. Takto tie staré odrody vlastne vraciame do obehu. Počas intenzifikácie poľnohospodárstva boli zatlačené do úzadia, nahradili ich moderné odrody, no, bohužiaľ, ide o pomerne chudobné odrodové spektrum.
Najviac sa naučíte pozorovaním stromov pri oberaní úrody.
Prekvapilo ma, že v určovaní vám pomáhajú ovocinári zo západných krajín. Myslela som si, že keď hovoríme o starých a takmer zabudnutých odrodách z rôznych kútov Slovenska, ide o vyslovene krajové odrody. Ako to teda je?
Rozdelím odrody na tri kategórie, v jednej sú moderné a v dvoch staré. Medzi starými nájdeme lokálne a tie, ktoré boli rozšírené v rámci Európy alebo sveta. Krajové musíme určovať spolu s miestnymi ľuďmi, ktorí si to pamätajú, ale tých je dnes už veľmi málo. To je vlastne ten etnologický výskum, s tými ľuďmi, etnológia a botanika dohromady. Úplne bežne tu však nájdeme staré americké aj európske odrody, často z Holandska, Francúzska, Belgicka, Nemecka a, samozrejme, Česka. Dostali sa k nám rôznym spôsobom, niektoré priniesli počas 30-ročnej vojny vojaci, iné prišli obchodnými cestami. Zdomácneli tu a ľudia si ich medzi sebou množili.

Staré odrody ovocných stromov
Ktoré odrody vlastne považujeme za staré?
Ide o odrody opísané pred 2. svetovou vojnou. Staré alebo aj historické odrody najčastejšie nie sú zámerné krížence a hybridy, zväčša vznikli ako náhodné semenáče. Majú veľmi veľkú genetickú variabilitu, a teda aj schopnosť prispôsobiť sa novým podmienkam.
Ovocné stromy vysádzali kedysi ľudia predovšetkým pozdĺž ciest v krajine?
Kde, kedy a prečo sa sadili ovocné stromy, je pomerne zložité. Popri cestách sa na našom území začali sadiť v rámci Rakúsko-Uhorska za Márie Terézie, ktorá propagovala výsadbu alejí a stromoradí, čiže nie je to vyslovene výsledok ľudovej činnosti. Dokonca ešte v 17. storočí sa ovocné dreviny pestovali výsostne v šľachtických a panských záhradách, v kláštoroch, až začiatkom 18. storočia sa dostáva ovocinárstvo medzi obyčajných ľudí.
Napríklad za valašskej kolonizácie dochádzalo k tomu, že sa ovocné dreviny pri klčovaní a vypaľovaní ponechávali, lebo keď človek obsadzoval nové územia, krajinu, potreboval obživu a ovocie bola jej významná časť. Vyhľadával chutnejšie plody a roznášal ich ďalej po krajine, sprvu najmä vlastným trusom. Tým sa posilňovala populácia drevín s lepšími vlastnosťami. Prišiel na to, že dreviny sa dajú siať zo semien, neskôr aj, že sa dajú štepiť. Prvé štepenie sa datuje do starej Číny, čo je 4 a pol tisíca rokov späť. V antike máme opísaných 17 spôsobov štepenia a dreviny sa aj tvarovali. Ovocné rastliny boli šľachtené skôr ako pšenica, skôr ako sa domestikovali zvieratá. Ovocinárstvo prebiehalo a aj prebieha na rôznych úrovniach.
Ja nie som odporca moderných odrôd, to vôbec nie, ale oveľa väčší som zástanca pestrosti a rozmanitosti, a to nielen v poľnohospodárstve. Keď pestrosť ustúpi uniformite a zacieli sa len na hospodársky záujem, tak systém ako taký bude mať problémy.
Pamätám si môjho starého otca, ako štepil plánky a prebytky občas vysadil aj mimo svojej záhrady. Bolo to kedysi bežné, že ľudia nevnímali len svoju záhradu, ale aj priame okolie a okolitú krajinu ako svoju, ako taký väčší celok, a starali sa o ňu?
To úplne potvrdzujem. Podľa mňa starostlivosť o krajinu odzrkadľuje aj spoločenskú náladu. Krajina je zrkadlom duše človeka, ktorý v nej žije. Ľudia sú v súčasnosti silní individualisti a taký je aj ich prístup ku krajine. Málokto sa zaujíma o to, čo je za plotom. Ľudia nesadia alebo nepreštepujú stromy v krajine, aby bolo aj pre iných a pre zver, aby bola krajina útulnejšia, krajšia, malebnejšia. Dnes sa sadia malé stromčeky s rýchlou plodnosťou a krátkou životnosťou, aby som ja mal čo najskôr ovocie, to nič, že moje deti nezdedia pekný strom. Nemyslí sa na ďalšie generácie. Tých faktorov, prečo krajina vyzerá, ako vyzerá, je však viac, napríklad ľudia sú lenivejší ako kedysi, nezvyknutí na fyzickú prácu. A keď by možno aj niekto chcel, už nevie.
Ak plánujem pestovať povedzme vysokokmeň typický hlavne pre krajinu, ako dlho čakám na úrodu v porovnaní s modernými nízkymi stromčekmi?
Záleží na odrode. Napríklad pri jabloniach sú také, ktoré začnú plodiť už v druhom aj v treťom roku, ale tiež iné, s plodmi až od 7., 8. či až od 10. roku. Je to genetickou výbavou. Tie, ktoré začnú plodiť skoro, obyčajne vyžadujú intenzívnejšiu starostlivosť a rýchlejšie sa vyčerpajú. Odrody vhodné do voľnej krajiny, na pastviny, do alejí, plodia neskôr, až v 10. roku, ale ich prednosťou je vysoký vek, dožívajú sa aj 100 rokov (jablone, hrušky, čerešne). Naopak, existujú staré odrody višní alebo broskýň, ktoré plodia veľmi skoro po výsadbe a dožívajú sa len 20 – 25 rokov. Neplatí, že keď mám starú odrodu, dlho čakám na úrodu, alebo že je určite dlhoveká.
Môžeme ovocné druhy pestovať aj zo semien, alebo je potrebné štepiť všetky stromy?
Väčšina starých odrôd vznikla ako náhodné semenáče. Sama príroda zamiešala karty tak, že plody majú vynikajúce vlastnosti, sú sladké, šťavnaté, voňavé a podobne. Keď by ste ako záhradkári chceli experimentovať a nechcete štepiť, vynikajúci adepti na pestovanie zo semena sú broskyne, marhule, biele slivky, ringloty a orechy. Sú totiž do veľkej miery samoopelivé, a tak je veľká pravdepodobnosť, že získate zaujímavú chutnú odrodu. Dokonca orechy sa do 90. rokov u náš množili len semenom. Jablone a hrušky sú cudzoopelivé a pri množení semenom sa často vracajú do pôvodnej divokej formy.
Venovať sa ovocným drevinám je veľké dobrodružstvo. Keď sa človek do toho ponorí, uchváti ho, ako a kde všade rastú, aké rôzne majú chute, kedy dozrievajú, akú ohromnú pestrosť plodov máme, ako krásne kvitnú, čo ako vonia, čo sa ako dá spracovávať. Zistí tiež, koľko dobrých druhov aj odrôd bežne nepoznáme a nejeme.
Keď napríklad dnes idem medzi tínedžerov a spýtam sa ich, že kto jedol dulu, mišpuľu, oskorušu či brekyňu, málokto ich ochutnal. Dokonca obyčajné egreše už málokto z nich pozná. A letné aromatické hrušky Muškatelky? Sú to úžasné hruštičky, tie zmizli úplne. Ešte v 70. – 80. rokoch minulého storočia bývali bežne na trhoch. Predávali ich tam babky a nosili ich z vlastných záhrad. Ponúkali ich po jednom, zabalené napríklad v novinovom alebo mastnom papieri. Len niektorí dnes už starí ľudia si spomenú na to, aké boli výborné.

Ma niekto skusenosti s priamym vysiatim paradajkovych semien do sklenika? ...na…